Chyby, dokonalosť a sloboda

Často trpíme zbytočnými pocitmi viny, ktoré sa viažu na naše minulé činy. Chyby. Keď sme sa správali trápne, namyslene, necitlivo, sebastredne, ako obeť či inak, no nie tak ako si myslíme, že je správne sa správať.

Najväčšiu bolesť cítime práve vtedy, keď sa rozplynú naše ilúzie o našej neomylnosti. Keď si uvedomíme, že sme sa správali presne tak, ako to nemáme radi na druhých a za čo druhých odsudzujeme. Vtedy si kladieme otázku: " Ako som sa len moh/ola/ol tak správať? Bol/a som to vôbec Ja?" Buď hľadáme výhovorky prečo, sme sa tak správali a ospravedlňujeme svoje správanie tak či onak. Alebo upadneme do nepríjemného pocitu viny, ktorý nás brzdí ísť ďalej a byť lepším a úžasnejším človekom, pretože si nedovoľujeme z pocitu viny zažívať lásku na rôznych úrovniach. Najlepšie je, ak sa neodsudzujeme a tým prestaneme súdiť i druhých. Neznamená to nerozlišovať, ale jednoducho prestať posudzovať kto aký by mal byť. Ak vidíme zlo vonku, môžeme si povedať : Aha, tak aj toto je možné. To je strašné. Takto toto nechcem a poučím sa z chýb druhých.

Zabúdame, že nie sme presne takí či onakí. Sme ľudské bytosti so slobodnou vôľou, čo znamená, že máme nekonečný potenciál dobra a zla v sebe. Nekonečný dobrý i zlý potenciál. Za ľudský život zažijeme toho veľa, ale je to určitý čas, za ktorý môžeme zažiť určitý počet našich volieb. Dobrých i zlých. Alebo niečo medzi tým. Šedivých volieb, ktoré nie sú ani dobré ani zlé. Sú ale horšie alebo lepšie.

Hanbiť sa za svoje minulé Ja, ak sme sa už poučili, prípadne chybu napravili, je nielen zbytočné, ale je to ďalšia pasca falošného ega. Je to akoby sa naše tienisté, už mŕtve Ja z minulosti priživovalo na našej prítomnosti a budúcnosti a odoberalo nám silu. Sú to naše zombie podoby, ktorým sa musíme naučiť čeliť. Pomáha svetlo. Osvetliť ich láskou a vedomím. Prijatím. Nie odstrčením. Sú naše a vždy budú. Kým ich nepríjmeme, budú nás strašiť. Hanba a vina sú nástroje manipulácie. Ktokoľvek a čokoľvek vo vás chce vzbudiť pocit hanby či viny, chce vás iba primäť k poslušnosti a strachu sa slobodne rozhodovať.

Pre mňa osobne bolo úľavou si uvedomiť, že je vo mne skutočne všetko. Vyberám si ingrediencie zo svojho vnútorného čarovného kotla a to ma činí človekom, akým som. Miešam v kotli, volím a vyberám. Nie všetko, je tam chutné a lahodné. No môžem si vyberať i pálivé, sladké či slané. Či to neskutočne dobré.

Najlepšie na tom je, že ak sa správam raz božsky, neznamená to, že sa nemôžem správať i diabolsky. Ak by som mala neustále strach z pádu, nemohla by som vôbec vzlietnuť. Najčastejšie sa bojíme, že ak vzlietneme vysoko a ukážeme naše najžiarivejšie Ja, ľudia okamžite prstom ukážu na nás:"...ale ona... ona predsa v minulosti... poznáme ju, veď ona bola..." Toto nás veľmi brzdí. Klameme sami seba, ak si myslíme, že bol, je či bude človek, ktorý bude iba dobrý. To je nemožné. Vskutku nemožné.

Malý príklad - Budha. Ak by ste si čítali Budhovu knihu o ženách, zdesili by ste sa z jeho šovinizmu. Ak by ste poznali príbeh Budhovej matky a jej cesty k mníškemu životu, mysleli by ste si o Budhovi, že to bol obmedzený a necitlivý egomaniak. Možno bol. Odovzdal však určitý typ poznania, ktorý je po stáročia nápomocný mnohým ľuďom. Skôr však opisuje mužský spôsob vedomia ako ženský, ale to je v poriadku. Ženy majú svoje cesty a muži tie svoje. Základ býva však býva ten istý. A nájdeme ho i v Budhovom učení.

Ak budeme od ľudí očakávať dokonalosť, dočkáme sa nedokonalosti. Ak budeme poznávať ich celý príbeh, nájdeme pochopenie a súcit.

A tak by sme mali pristupovať i sami k sebe. Dovoliť si lietať i padať v takom rozmedzí, ktoré nám je na úžitok. Pretože prekročenie hraníc dolných či horných, môže mať zničujúce následky. Je dobré si byť vedomí toho, čo unesieme a čo už nie. Čo nás stiahne a čo ešte nie. Preto sú veľké výhry či úspechy v živote často cestou do pekla a naopak. Veľké pády bývajú cestou nahor.

Takže ak sa bojíte lietať, pretože druhí budú poukazovať na vaše minulé chyby, vedzte, že iba sa boja sami vzlietnuť a prijať sa so všetkým, kým sú. Na lietanie sme pripravení až vtedy, ak máme dosť súcitu s ľuďmi, ktorí naše lietanie posudzujú.  Inak sa môže stať, že budeme namyslene lietať ponad ostatnými a zrazu zistíme, že letíme rovno do pekla.