Tiene Dary
V duchovnej praxi sa často stretávame s týmito pojmami. Pre mňa sú tiene príležitosti k väčšej láske a rozkvetu. Vždy som za svojimi strachmi, bolesťami, hnevom, našla zranené pocity a neláskavé presvedčenie sama voči sebe. Tým sa tieň však už stáva svetlom a nádejou.
"Nie sme zlí, sme iba zranení a nezahojení"
Nedávno som sa stretla s pojmom "Zlatý tieň". Úžasný koncept, ktorý hovorí o tom, že ak niekoho pre niečo obdivujeme, alebo sa nám niečo nesmierne páči a uchvacuje nás to, je to nežitá časť v nás, o ktorej ani nevieme, že ju máme. I my môžeme rozvíjať v sebe kvality žiary, ktorá nás priťahuje.
Napr. sa nám páči noblesa a elegancia našej kamarátky a my si pripadáme ako nezaujímavé šedé myšky. Možno sme kedysi dávno pod vplyvom prostredia, či bolestivých okolností presvedčili samé seba, že my nie sme toho hodné. Možno naša rodina bola príliš puritánska a podobne... Nedovolená túžba z nás nezmizne, čaká na signál zvonku v podobne obdivovaného objektu. Našim obdivom a uchvátením môžeme sledovať, čo nám chýba, čo sme si zakázali a čo sme v sebe pochovali. Je to tam, inak by to nevolalo v nás o pomoc a pozornosť. To je zlatý tieň. I my môžeme žiariť tým, čo obdivujeme u druhých, pretože poklad na dne jazerá volá...
"Zlatý tieň je ako zlatý poklad na dne jazera, na ktorý sme zabudli"
V prípade, že niečo závidíme, ohovárame, znamená to, že hnev v nás je iba hnevom na seba, kedy sa hneváme, že žijeme vo vyjazdených kolajách, že nerobíme veci inak, že poslúchame. Ak niekto prekročí hranice spoločenskej normy a očakávaní, okamžite nás to nahnevá, pretože my samé na to nemáme odvahu a je jednoduchšie sa hnevať na druhých ako si pripustiť, v čom si nedávame dosť priestoru a slobody ako tá dotyčná "čierna ovca". Nedávame si lásku a tak závidíme druhým, ktorí si ju doprajú v podobne vlastných presvedčení, rozhodnutí a ciest. Nesúďme, ak chceme i my raz kráčať slobodne a vlastnou cestou, pretože vlastná cesta je vždy iná ako sa očakáva.
Nakoniec zistíme, že za všetkým tým boľavým a "škaredým" sa v nás skrývajú nečakané a veľké dary, talenty a sila, ktorá tam bola pochovaná pod nánosom všetkého možného. Synchronicity, ktoré nás stretávajú, tieto čarovné náhody nám môžu ukazovať viac ako si myslíme.
Vnímam posolstvá zvierat, ktoré ku mne prichádzajú. Nedávno som dostala lekciu od gaštanového koňa. Najprv mi prišiel do cesty ako keramická soška, neskôr som zažila mystický zážitok so živým koňom gaštanovej farby a až keď som precítila, čím ma táto gaštanová kobylka tak uchvátila, pochopila som. "Ona sa má tak rada, ona sa tak dobre cíti vo svojom tele, ona je sama sebou aj keby čokoľvek, ona si užíva samu seba"... ach áno... posledné týždne sa mi predsa podarilo konečne mať chuť sa viacej venovať telu v podobe pravidelného pohybu a mnohé iné veci sa doliečili tak ako mali. Kôň mi ukazoval na moje tiene v nedostatočnej pozornosti ku svojmu telu a na druhej strane mi ukázal zlatý poklad vo mne, v dobrom pocite sama zo seba, ktorý rozkvitol a usadil sa vo mne hlbšie ako kedysi a to bol skutočný dar, ktorý mi dodal životnej sily, konskej sily do života ako sa patrí.
A tak k nám môžu prichádzať posolstvá farieb, vôní, kvetín, kníh... jazyk prírody a rozmanitosť ľudskej kultúry nemá hraníc. Ak sa niečo opakuje, je to správa, že naša duša to potrebuje doliečiť, dosýtiť a venovať tomu pozornosť. Nedajme sa pomýliť, že to vždy musí byť niečo na celý život, či veľké celoživotné posolstvo. Stačí, keď nás to urobí celistvejšou a rozmanitejšou bytosťou. Slobodnejšou vo svojich širších možnostiach a posunie nás to ku väčšej životnej pohode v prítomnosti. O to ide. Za rohom na nás čakajú ďalšie prekvapenia.
Počúvajme svoje túžby i hnev..., ktoré hovoria o našich zraneniach, ktoré keď neliečime a zabudnutých pokladoch, ktoré keď nežijeme, vedieme šedivý a únavný život bez radosti.