A žiadne hry...
Vzťahové hry do zrelého a toho "pravého" vzťahu nepatria.
Čo myslím pod vzťahovými hrami:
- hry na zapáčenie sa tomu druhému - naznačujú, že sa bojíme odmietnutia a nemáme dostatočne radi sami seba, ale hlavne sú veľmi detinské. Ak sa nedokážeme postaviť pred partnera takí, akí sme, je to sloboda? je to tá pravá láska? to toto sme tak veľmi chceli, skutočne sme hľadali vzťah, kde nemôžeme byť sami sebou? Sme vo vzťahu deťmi či dospelými?
- rôzne pózovanie - chceme sami seba presvedčiť, aký úžasný vzťah máme a tak padáme do vzorcov a póz, ktoré vidíme vo filmoch, v okolí, v médiách... začneme automaticky používať slová ako zlatko, láska, miláčik... alebo negatívne slová moja stará, môj starý... len preto, že to vidíme v okolí a uveríme, že to je ono, že to je znakom toho, že sme v partnerstve. Je veľa iných oveľa horších póz, najmä tých, ktoré preberáme z rodiny či z očakávaní ženských a mužských rolí. Každý vzťah je o dvoch individualitách a každý vzťah potrebuje svoje vlastné pravidlá, biorytmus a cestu. Pózy sú pre tých, ktorí nevedia kým sú.
- manipulačné hry - ja urobím toto a ty potom musíš urobiť toto... v posteli, s peniazmi, v domácnosti, pri návšteve, vo voľnom čase...
Mohla by som písať ešte veľa príkladov, ktoré som nespomenula, ale rada by som sa zamerala na to pozitívne a dobré, čo vidím ako východisko namiesto týchto hier, póz a manipulácie. Koniec koncov dôvod, prečo hráme hry vo vzťahoch je túžba po láske a strach, že o ňu prídeme. Každý chce byť milovaný a prijímaný.
Na začiatku vzťahu je dobré si uvedomovať, kedy máme tendenciu padať do hier, ktoré ani nie sú naše, ale je nimi presiaknuté celé naše okolie, spoločnosť a najmä kolektívne nevedomie. Nikto nie je dokonalý a každý má svoje obranné mechanizmy, spôsoby ako "prežiť" najmä na začiatku vzťahu a vytvoriť čo najlepší dojem o sebe.
Uvedomila som si, že "ten pravý" je ten, ktorý:
- Vo mne vzbudzuje vnútorný pokoj -
Nie neovládateľnú vášeň či neuveriteľnú príťažlivosť, ktorá je väčšinou znakom toho, že ten druhý má niečo, čo nám chýba alebo naše ubolené duše majú zranenia, ktoré do seba dokonale zapadnú ako puzzle. Príklady: obeť a tyran, otec a dcéra, matka a syn, učiteľka a žiak, žiačka a učiteľ, naivka a záletník, zlatokopka a starý ded, pán úžasný a šedá myška ...
"Ten pravý" vzbudzuje pocity dôvery, bezpečia a domova. Tepla a lásky, ktoré cítime cez srdce.
- Vo mne vzbudzuje rešpekt -
Prirodzenú úctu a ľudský rešpekt pre to, kým je, čo robí, čomu verí, ako koná... tento rešpekt sa prejavuje tým, že ak si niekoho skutočne vážime, nehrajeme pred ním hry. To ani nejde. Cítili by sme sa zle. Ak si niekoho vážime, sme pravdiví a úprimní a nič požadujeme, nemanipulujeme a nechávame druhému priestor byť samým sebou. Rovnako jednáme so sebou a preto sme schopní rešpektovať i toho druhého. Ak si vážime seba, náš rešpekt si ťažko získa niekto, kto je chronický sukničkár a oblbovač. Taký muž nás vôbec nebude priťahovať a zaujímať ani ako človek.
- Vo mne vzbudzuje istotu a vieru v jeho silu -
Pocit istoty vyplýva z toho, že mu dôverujem, pretože... asi to ťažko opísať, ale je za tým asi pravá mužská sila spojená s rozhodnosťou, dodržiavaním slova, s činmi, s pevnosťou svojich zámerov a rozhodnutí, odvaha bojovať, nebojácnosť sa za seba postaviť i za svojich blízkych, či za dobrú vec, schopnosť prežiť vo svete... Jednoducho tie typické archetypálne vlastnosti, ktoré robia z muža muža.
Pre mňa je najdôležitejší prvý bod. Vnútorný pokoj. Je to niečo, čo necítim len tak pri hocikom. Je veľký dar stretnúť človeka, pri ktorom vieme, že nemusíme hrať hry a práve naopak, hranie hier by ho odradilo. Zároveň, je to veľmi dobrá indícia pri zoznamovaní sa.
Zrelé vzťahy nie sú koncerty plné ohňostrojov, ale je v nich práve to, čo sa deje naozaj v srdciach a dušiach partnerov. Vášeň v takomto vzťahu je veľmi liečivá a plná úcty. Až tu môžeme hovoriť o skutočnom odovzdaní sa a otvorení sa tomu druhému. Až tu môžeme zažiť viac ako len očarenie. Toto je začiatok večnej lásky. Je to "smrť", ktorá nám daruje skutočný život.
