Čo ak sa sny nenaplnia, ani jeden...

...alebo ak sa nám nič nevydarí. Všetko, na čom sme si zakladali, všetko na čom sme stavali svoju budúcnosť, život a životné šťastie sa nenaplní alebo sa zrúti do záhuby. Hm... i to sa stáva. Či chceme alebo nie, život je všefarebný a neustále sa mení.

Je dôležité sa pripravovať i na túto možnosť. Nie preto, že by sme sa vzdávali, či boli negativistickí, ale pre samotnú pokoru k životu a k niečomu väčšiemu, čo nás stvorilo a čomu nerozumieme. Vševedúcej múdrosti, ktorá nás vedie tam, kde máme ísť a prináša nám to, čo máme zažiť. 

Kedysi by som niečo také nechcela počuť. Nezniesla by som predstavu, že niečo z mojich snov a predstáv sa nenaplní. Nezrelosť veku a vnútorného nastavenia nepripúšťa často nič iné, i za cenu povrchnosti. Je to ako s témou smrti v našej kultúre, keď mladosť a nemennosť vecí je modlou a nepripúšťa sa nič stárnuce či kompostujúce a podobne...

A práve životnými zlomami, životnými "prehrami", ktoré sa často premenili na životné výhry, ale na úplne inej, väčšinou vnútornej a duševnej rovine, som pochopila, že naplánovaný život je oveľa prázdnejší ako ten nečakaný.

Ak z nás spravia životné prehry lepšieho človeka, stojí to za to.

Bola som veľakrát v bode, kedy som mala pocit, že mi nič nevyšlo, teda nič z toho, čo som si vysnila a vždy ma to ponorilo hlbšie do seba, aby som si stanovila hodnoty a zmysel môjho života, pretože bez toho by som padla na samé dno smútku. 

Často sa hovorí, že by sme si mali zodpovedať na otázku:

Čo by nám zostalo, ak by sme všetko stratili?

Túto otázku je veľmi odvážne si zodpovedať, ale v skutočnosti je možné si ju zodpovedať až v danom momente straty. Až v stave, kedy máme pocit, že sme všetko stratili, že sa všetko pokazilo, že sme zlyhali. Až vtedy sme schopní precítiť sami seba na hlbšej úrovni. Ak pred tým neutečieme a neustrnieme na necitlivosti či v depresii, ktorú vnímam ako neochotu prejsť na hlbšiu úroveň seba, milovať (najmä seba) i napriek tomu všetkému. Tento prechod na hlbšiu úroveň chce niekedy čas, niekdy skutočne veľa času, ale vždy je to možné.

Bolo zvláštne, že práve v tých najväčších prehrách a dnách, na ktoré som sa dostala, nastalo želané ticho a pokoj. Mier a zmierenie. Vydýchnutie a konečne som mala pocit, že už nemusím nič. Keďže sa všetko pokazilo, môžem v pokoji a kľude sedieť na pokojnom dne jazera, kde mi už nič nehrozí. 

Stačí byť. 

"Niekedy je to až slastné, prežiť ten pocit vydýchnutia, kedy sme prehrali životný boj o šťastie a už "iba" sme." 

Tieto navonok ťažké chvíle sa môžu premeniť na pochopenie života, na pochopenie seba, na skutočné sebapoznanie a precítenie toho, kým sme. Aspoň u mňa to tak bolo. Vždy som práve v týchto chvíľach najviac cítila seba. Možno i preto, že opadnú všetky masky a hry, keďže práve cez masky, rôzne role a hry sa snažíme dosiahnuť životné sny či jednoducho prežiť.

"Keď sa všetko zrúti, zrúti sa i naša snaha. A v tej ničote, ktorá nastane, sme síce sami, ale sme to 100% my."