Jedna z pascí, ktoré nás môžu stretnúť tesne pred cieľom

Pretože skutočný cieľ nie je niečo prežiť, ale pochopiť to.

Často sa stáva, že si staviame svoju novú identitu na tom, čo sme prežili. Môžeme mať za sebou napríklad veľmi ťažké obdobie života, ktoré sa práve chýli ku koncu, viacmenej je už ukončené, ale časti nášho vnútorného sveta ešte potrebujú čas, aby sa poskladali a vytvorili novú identitu nášho ja. Ako sa postavíme k sebe a k životu po tom všetkom?

A tu práve nastáva obdobie veľmi lákavej duchovnej pasce. Začneme si zakladať na tom, čo sme prežili. Akoby nás to ctilo a povyšovalo na božský piedestál múdrosti a skúsenosti. Môže sa stať, že sa tu zasekneme na dlhý čas. Možno i do konca života. Stále sa vraciame k tomu, čo sme prežili a pripomíname to i v reči a máme pocit, že určité veci jednoducho už vieme, máme zvládnuté a sme nad vecou. Sme hotoví a sme skúsení. No pozor. Niečo prežiť, ešte neznamená to pochopiť.

Prežiť životnú skúšku ešte neznamená, že sme zvládli všetky jej výzvy.

Je dosť možné, že si vekom môžeme vybudovať akési ego staršej osoby, ktorá predsa už má niečo za sebou a vie!!! Pravdupovediac, čím lepšie integrujeme životné výzvy a skúšky, tým viac sme pokornejší a tým menej vieme. Teda vieme, že nevieme vlastne na 100% nič.

Môže sa stať i to, že začneme zrazu hovoriť s určitým pátosom o našom živote a o tom, čo sme prežili. Vek ani skúsenosti z nás nutne nemusia urobiť lepšieho či skúsenejšieho človeka. Každý má na výber, či sa zo životných skúseností poučí alebo si z nich vytvorí novú masku. Nezabúdajme, že sme tu inkarnované rôzne duše, s rôznym zámerom, s rôznym plánom učiva a s rôznych častí vesmíru. Fyzický vek nehrá žiadnu úlohu.

Človek, ktorý niečo prežil a zároveň i niečo pochopil, sa nemá potrebu povyšovať ani tváriť dôležito. Je rád, že to prežil a je rád, že môže žiť ďalej. Nezasekne sa v akejsi póze človeka, ktorý sa identifikuje len s tým, čo veľkého prežil.

Najdôležitejšie je povedať, že životné skúšky z nás majú strhávať falošné nánosy, presvedčenia, masky, ktoré nám nepatria a nie naopak. Inak sa opakujú alebo opäť inkarnujú s nami ďalej. Majú z nás opäť urobiť nevinné deti, ktoré tvoria a radujú sa. Vždy je dôležité srdce. Ak je srdce čisté, žije tu a teraz. Je to ako v tom príbehu o mníchovi. Pred osvietením pracuje a modlí sa a po osvietení pracuje a modlí sa. Pokračuje, ale s novým vedomím.

Skutočné starnutie je, keď sa zasekneme na nejakej našej predstave o nás z minulosti. Čo sme dosiahli, čo sme dokázali, čo sme vyhrali, čo všetko sme zvládli prežiť. Ale život ide ďalej. Ak na tom lpime, sme už mŕtvi. Žijeme, ak žijeme prítomnosťou a robíme, to čo činí naše srdce šťastné a plné lásky. Tak sa zachováva večná mladosť. Bez príťaže minulosti a bez obáv o budúcnosť.