Keď nás väznia vlastné očakávania

Dnes sa veľa hovorí o vysporiadaní sa s rodičmi, s rodovou líniou, s minulosťou a o tom, ako môžeme čerpať silu z pokrvnej línie, z ktorej pochádzame. Je na tom veľa pravdy a odpustenie je skutočne namieste, ak sa chceme v živote posunúť ďalej. Už som však vo viacerých duchovných rozhovoroch videla i istý klam a nepochopenie celej témy.

Veľakrát som počula ľudí, ktorí nemali ťažké rany z detstva, posudzovať, ako by to malo byť a že vždy je to len otázka času, kým sa ten rodič zmení, pochopí a bude pripravený prijať to dieťa s otvoreným srdcom a láskou. Avšak to dieťa musí vyvinúť dosť lásky, odpustenia, pochopenia a prejavov lásky, aby sa to nakoniec urovnalo. V mnohých prípadoch je to skutočne tak. Ale ak to tak nie je možné uskutočniť zo strany dieťaťa, nie je to vina či nedostatočná láska dieťaťa. Ľudia, ktorí si prešli násilím, týraním či sexuálnym zneužívaním, nepoznajú svojich rodičov, môžu tak nadobudnúť pocit, že vlastne nie sú schopní odpustiť svojim rodičom dostatočne, pretože nejdú za nimi a neobjímu ich, neprejavia tú lásku a neurobia dosť pre to, aby to bolo "ideálne".

"Odpustiť však neznamená opäť dôverovať nedôveryhodným ľuďom."

V prípadoch násilníkov, manipulatívnych ľudí, ľudí, ktorí sú akí, sú a zraňujú nás, aj keď sú to naši rodičia alebo rodina, neznamená to, že my sa musíme snažiť neustále hľadať cesty. Najmä, ak nás to zraňuje a šliape sa po našej ľudskej dôstojnosti. Veľakrát je namieste byť v bezpečnej vzdialenosti alebo si držať potrebný odstup. Rodič nie je boh, rodič je spôsob cesty, ktorý sme si ako duše zvolili na príchod sem na svet. Ale nie je to naša cesta a nie je to ten jediný zdroj našej sily a lásky. Dokonca nemusíme mať ani veľmi silný vzťah k našej rodovej línii, či rodine. Cítim však, že je dôležitá úcta a ocenenie tej cesty ako takej. Ale neznamená to, že je to ten pravý zdroj sily. Za tým je oveľa viac, je tam ten najväčší zdroj sily, z ktorého pochádzame a nie je možné, aby niekto druhí, či čokoľvek iné vo svete, nám trvale zabránilo mať vzťah so zdrojom a silou tohto pôvodného zdroja života, sily a lásky, pretože s tým sme vždy prepojení. Či sme si toho vedomí alebo nie.

Ako nás teda môžu väzniť naše vlastné očakávania?

Ak veríme, že kým nezískame lásku svojich rodičov, nie sme dosť hodní lásky od života ako takého. A to platí i na iné vzťahy, kde sa tento problém často prenáša. Stávame sa závislými od súhlasu druhých, pretože prvotný zápis a presvedčenie je, že je tu niekto, kto posudzuje a určuje mieru lásky, ktorú si zaslúžime.

Vnútorne dospelý človek nedá na názor druhých, ale vie nadviazať spojenie so zdrojom lásky sám, dokáže nájsť cestu k sebe a tým i k nekonečnej láske, ktorá je v ňom a z ktorej vzišiel a do ktorej sa i vráti. Dospelý človek tiež nesúdi minulosť a neprechováva nenávisť.

I v dospelosti môžeme mať neustále pocit, vedome, no častejšie podvedome, že naši rodičia, by mali... nás konečne oceniť, prejaviť lásku, možno sa i ospravedlniť... Často máme pocit, že to raz nastane, pretože sme z detstva nastavení, že naši bohovia - rodičia, od ktorých závisel náš život, náš život držia vo svojich rukách ďalej.

A tieto povedomé očakávania nás vrhajú do závislosti vo vzťahu k rodičom, do bolestivých sklamaní a nenaplnených očakávaní, do začarovaného kruhu a do duševného väzenia, kde nás väzní viera, že rodičia sú našim zdrojom lásky... I keď to vyzerá, že nás zrádzajú rodičia, sme to práve my, ktorí veríme v ich neobmedzenú silu. Tú silu však máme sami v sebe. A vyrásť do nej je úlohou dieťaťa na ceste k dospelosti.

Ako vždy cesta k láske vedie cez seba, sebalásku a individuálne spojenie sa so zdrojom vesmírnej lásky alebo akokoľvek inak to môžeme nazvať...

"My sme prúd života"