Krátka spomienka na minulý život

Táto krátka spomienka na minulý život ako ju volám, sa mi vynorila po oblečení si nových šiat.

V jednom talianskom butiku som obdivovala letné, hnedé, tmavo škoricové šaty, dlhé po zem, s krátkymi rukávmi, z bavlny. Boli ušité v Taliansku z talianskej látky, čo ma potešilo, pretože nájsť niečo, čo nie je made in china, je vskutku problém a ekológia či fair trade, sú veľmi dôležité. Cena bola fain. Zvláštne bolo, že som ich obdivovala rok predtým ako som ich kúpila. Úplnou náhodou som do tohto talianskeho butiku zavítala rok na to a šaty tam boli stále. Bolo rozhodnuté, kúpila som ich. Najviac sa mi páčil ich strih, ale práve farba ma akosi magicky priťahovala. V obchode si veci zvyčajne neskúšam, iba si primeriam. Mám oko na to, čo mi sadne a tak som ich kúpila bez skúšania.

Hneď ako som prišla domov, vyzliekla som sa a šup na seba šaty. V páse boli strihnuté s pútkami na opasok. Bol k nim pridaný bavlnený špagátový opasok bielej farby, taký hrubý. Šaty sa mi skĺzli na telo a vtedy sa to stalo. Dívala som sa nadol na seba, na šaty a uvedomila som si, že mám mníšsku sutanu niečo ako nosia františkáni. Cítila som sa ako mních. Muž. A keď som kráčala ku zrkadlu akoby som kráčala v dávnej dobe bosá po kamennej dlažbe kdesi v kláštore. Mladík v hnedej sutane previazanej povrazom. Pocítila som ticho, hĺbku a pokoj.

Cítila som seba, svoju Dušu, tak ako to cítim pri naladení sa na seba, pri rozjímaní či práci s mojim vnútorným svetom alebo jednoducho vtedy, keď som vnútorne celistvá a plne ukotvená v sebe. A bola som muž. Mních, ktorý žije veľmi asketický a tichý život. No pocit samej zo seba bol ten istý. Bola som to ja. Moje cítenie, láska a srdce. Duša skutočne nemá pohlavie. To som vždy vedela, ale akosi som to trochu odmietala. Vždy som milovala to, že som ženou, ale bolo mi jasné, že pravdepodobne mám i minulé životy v tele muža.  A toto bola moja prvá spomienka na minulý život v tele muža. A bolo to rovnako hlboko duchovné a silné ako prežívanie ženy.

Vždy ma priťahovali kláštory a kláštorný život, modlitby, práca v záhrade a rozjímanie. Prostý život v kľude a tichu, kde je možné spoznať svoju Dušu, jej žiaru i tiene, pretože kláštor k tomu dáva miesto a čas. Nad rehoľným životom som nikdy vážne neuvažovala. Pripadalo mi to neslobodné a v mnohých ohľadoch i pokrytecké. Ale niektoré rády, ktoré sú viac uzavreté pred svetom, majú pre mňa akési zvláštne čaro. Kedysi ma lákal takýto meditačný pobyt. Starý kláštor v lese a príležitosť cítiť seba. Cítiť to božské a nekonečné. Dnes to nachádzam vo svojej záhrade a v živote na vidieku, vyhýbajúc sa povrchnejším spoločenským udalostiam.

A ako skončiili šaty? Prvotný šok vystriedal ďalší šok, keď som pri pohľade do zrkadla zistila, že v nich vyzerám ako zo stredovekého kláštora. Opasok v podobe bieleho povrazu musel preč. Ale i tak som v nich stále vyzerala ako chudobná mníška. Dalo to zabrať. Nakoniec to dopadlo nad očakávanie. Našla som k nich hnedý koženkový opasok, ktorý im dodal taliansky šarm a naľavo nad srdce som pripla starožitnú brošňu z asi dvadsiatych rokov, ktorá zo šiat urobila úžasné Art decó šaty. A konečne som v nich vyzerala ako dáma. I keď vyzerať ako mníška je tiež dobré. Ale ja už nežijem v kláštore.