Budem Ťa nosiť na rukách...

Tento príbeh mi rozprávala prababička, ktorá mi bola celé moje detstvo jedinou babkou. Bola stará, v ručníku a piekla tie najlepšie buchty. Vyrastala v Suchej nad Parnou blízko Trnavy. Je veľmi čarovné si spomínať na jej príbehy, ktoré svojim dcéram ani vnúčatám nestihla vyrozprávať. Z pravnúčat som mala možnosť s ňou stráviť najviac času a načerpať veľa z jej babičkovského výchovného vplyvu.

Príbeh je skutočný a pochádza z detských spomienok mojej prababičky, ktorá sa narodila v roku 1919. Hovorí o drotárovi Macejovi, ktorý každý rok putoval dedinami a mestečkami a privyrábal si opravovaním hrncov a inými drotárskymi prácami. Bol to putujúci cigán, ktorý každý rok v rovnakom čase zavítal do tej ktorej dediny. Deti ho už poznali a bežali za ním, vykrikujúc:"Macej... " a pridali i nejakú posmešnú básničku, ktorú si však prababička už nepamätala.

Každý rok ho čakali a on každý rok prichádzal i so svojou ženou, drobnou malou cigánkou, ktorá mu bola súputníčkou. Vekom jeho kroky boli ťažšie a ťažšie, no jeho žena časom ochorela na nohy natoľko, že ju musel nosiť na chrbte. Majetok svojho celého skromného života si niesol v brašne a ten najväčší životný dar na vlastnom chrbte. Svoju ženu, malú drobnú cigánočku... Putovali dedinami, v zime i v lete.

Jedného roka však prišiel Macej sám. Už z diaľky bola vidieť silueta starého unaveného muža a až keď prišiel bližšie k dedine, ľudia v ňom spoznali drotára Maceja. Bol však sám, bez svojej drobnej ženy. A ďalší rok... už nezavítal Macej do Suchej nad Parnou vôbec...

"Macej, Macej opraf hrncov vácej"

(verše v trnavštine som domyslela k príbehu)