Ja som vás učila rozprávať a vy ma učíte mlčať

Túto vetu povedala moja 74 ročná kamarátka, ktorú som spoznala na jednom z protivládnych protestov. Čo na tom, že mne je 35 a jej 74. Duchom sme obe mladé a obe nás spája túžba po slobode. Obdivujem ju pre jej energiu a odhodlanie, ktoré dnes chýba väčšine mladým, ktorých na protestoch stretávam v menšine.

Ale čia je to budúcnosť?

Nielen ona mi rozprávala ako sú jej deti apatické voči tomu, čo sa tu deje a mnohé sú už zaočkované. A nebola jediná, ktorú som tam stretla s podobným príbehom. Staré mamy na barikádach a ich deti a vnúčatá v poradovníku na experimentálne očkovanie kvôli fanatickému presvedčeniu o jedinom správnom riešení alebo, aby sa im dobre cestovalo a žralo kedykoľvek a kdekoľvek.

Je skutočne smutné počuť, že deti žiadajú od mamy a babky negatívny test alebo očkovanie, ak chce prísť na ich svadbu. Rovnako je smutné počuť, že deti hovoria svojej mame, aby radšej mlčala. Aby sa nevyjadrovala k tomu, čo sa tu deje. Aby sa prispôsobila. Aby nečítala nejaké dezinformácie, ale aby nekriticky verila svätému mainstreamu, lebo len tam je nový hlas boží.

Čo bude s našou spoločnosťou, keď sa táto generácia 50+ za pár rokov pominie?

Kto má právo nariaďovať ľuďom mlčanie? Nemajú na to právo naši blízki. Nemajú na to právo inštitúcie ani vláda, ktorej sme dali do rúk moc my občania. A už vôbec na to nemajú právo arogantné média. Iba náš súdny deň nám môže vziať posledné slovo z úst.

Dovtedy máme nielen právo, ale i povinnosť hovoriť, čo si myslíme, lebo iba vtedy sme úprimní a vzájomne sa poznávame. A rozhodovať sa slobodne o tom, či si do tela niečo pichneme alebo nie.

Ja si tieto práva vziať nenechám.