Kto si "zaslúži" zázraky?

Často máme na svojej duchovnej ceste, ceste životom kopu mylných predstáv. Jednou z nich je názor, že zázraky prichádzajú, keď si ich nejako zaslúžime. Iba ak sme už dosť duchovní, čistí, očistení, uvedomelí, dokonalí... najmä dokonalí v istom zmysle slova a najlepšie presvedčenie je, ak sme už dosť trpeli.

Život nie je taký jednoduchý ako sa nás snažia presvedčiť vyznávači prehnane pozitívneho myslenia, ale život nie je ani taký zlý ako sa nás snažia presvedčiť tí, ktorí nechcú pripustiť, že život je naozaj nevyspytateľný a možné je všetko.

Zázraky neprichádzajú ku ľuďom, ktorí sú dokonalí. Načo. To je zbytočné. Zázraky sa však často vyhýbajú i tým, ktorí sú nesmierne zúfalí a na dne a viac sa obracajú von ako do seba. Zázraky potrebujeme, keď sme na dne, ale oni prichádzajú iba vtedy, ak na tom dne dokážeme zmäknúť. Ak naše srdce v bolesti zmäkne a neztvrdne. Jediná cesta je poddať sa životu a jeho liečeniu, i keď to väčšinou vyzerá drsne.

Láskavosť je to kľúčové slovo. Láskavosť k svojej nedokonalosti a ku životu v troskách. A čo? Na to tom nie je nič zlé.

Je jednoduché byť k sebe láskavý, keď sa nám darí a namýšľame si, akí sme len úžasní, celý svet nám to predsa zrkadlí, tak to tak musí predsa byť. Sme predsa hviezdy. Ale byť k sebe láskavý, keď k nám nie je láskavý nikto, to je odvaha, to je kacírstvo, to je to, čo mení paradigmu bytia a života. Byť sebe oporou v neistých časoch je výzva, ktorú stojí za to zažiť a prijať ju.

Zázraky sú ako hviezdy na nebi. Je ich tak veľa, sú nekonečné a čakajú na naše povolenie vstúpiť nám do života. Len tak, pretože sme láskaví a máme otvorené srdce. Len tak, pretože veríme v dobro a vo vyšší zámer. Len tak, aby nás potešili, pretože vedia, že naše srdce je mäkké.

Tento príspevok píšem z inšpirácie, nie zo zážitku zázraku, ktorý sa mi práve stal. A i tak verím. Zázraky ma inšpirujú, i keď ich práve len zvolávam. Všetko je možné, ak sme láskaví... to je ich odkaz.