Najlepšie jedlo vo Viedni

V roku 2002, som ako 16 ročné dievča, bola navštíviť sesternicu vo Viedni, ktorá tam začala žiť, pracovať a neskôr i študovať. Na tú dobu to bola veľká cesta, i keď som zo západného Slovenska. Priznám sa, že ako mladé dievča som sa tešila najmä na nákup spodného prádla, ktoré u nás nebolo vtedy bohviečo. Dnes je všetkého všade dosť, až príliš, ale vtedy bolo pre mňa všetko vo Viedni wau.

Okrem povinnej jazdy po pamiatkach, ktoré mám rada, ma i tak najviac uchvátili obchody. Ľudia vo Viedni už menej. Vtedy sme na Slovensku o  multikultúrnej spoločnosti ani nechyrovali a stretnúť bandu násťročných mladých Turkov vo výťahu na stanici metra, nie je nič príjemné. Výťah plný a mladý moslimák si vás prezerá ako mäso alebo tovar, ktorý si chce kúpiť. Ale o tom písať nechcem...

Sesternica mala vtedy 21 rokov, variť nevedela a nevie dodnes. Jedli sme samé jednoduché jedlá ako instantné pyré s paradajkami z konzervy, sušienky a podobné nezmysly. Našťastie som bola z domu poriadne nabalená a tak som to prežila.

Najsilnejší a najkrajší zážitok z celého výletu pre mňa bol, keď som spoznala ukrajinský pár, Žaňu a Sašu. Sesternica chodila pravidelne navštevovať jednu starú pani, ktorá žila v byte, v ktorom zároveň žil v podnájme ukrajinský pár. Syn tejto starej pani nedbal na zákony a v byte mal načierno ubytovaných ilegálne pracujúcich Ukrajincov a načierno platil i moju sesternicu ako zdravotnú výpomoc. Všetci boli spokojní a stará pani nebola sama.

Byt bol v blízkosti policajnej stanice a bol to veľmi starý byt, bol neudržiavaný a stále vyzeral ako zo začiatku 20. storočia. Vysoké stropy, vŕzgajúce parkety, tmavé závesy, tmavý nábytok, starý klavír a vlhké steny. Tu som spoznala najmilších ľudí, akých som kedy vo Viedni stretla.

Žaňa bola vyučená zdravotná sestra a jej manžel Saša bol vojak s vysokou školou. Mali cez 40 a obaja boli vo Viedni ilegálne. Ona načierno robila bankovanie a jej muž pracoval načierno na stavbe. Boli krásni, usmievaví a Žaňa bola tak typicky pekne upravená žena ako zvyknú byť Slovanky, čo my už bohužiaľ silne strácame. Na Ukrajine mali dcéru, ktorej platili vysokú školu. A Žaňa vedela variť! Pohostinne nás pozvali na polievku a ja som sa konečne cítila ako doma. V tom starom viedenskom byte s dvoma Ukrajincami a teplou polievkou.

Bola to jednoduchá biela kyslá polievka, v ktorej bola cvikla. K tomu chlieb. Nechápem, odkiaľ mali ten chlieb, ale chutil ako slovenský, ktorý som si priviezla v kufri so sebou, aby som mala čo jesť. Nie je nič krajšie ako sedieť s úprimnými ľuďmi za jedným stolom pri teplej polievke.

Tak takto nejak vyzeral môj najkrajší zážitok z Viedne, ktorý bol vlastne slovanský, ukrajinský a polievkový, namiesto suchej Sacher torty či viedenského rezňa alebo Mozartkugeln.

Poznámka - dnes by som vo Viedni zavítala do vynikajúcich vegánskych reštaurácií a vegánskych obchodov, ale celková atmosféra Viedne mi nesedí. Naposledy som tam bola v roku 2010 a stačilo mi. Mala som negatívne skúsenosti s ľuďmi a zatiaľ tam nie je nič tak úžasné, pre čo by som dokázala prehliadnuť negatíva tohto mesta.