Nebojujme proti tomu, čo si o nás myslia druhí

Často vedome, ale i nevedome bojujeme s tým, čo si o nás myslia druhí ľudia. Je to veľmi vyčerpávajúce a frustrujúce. Môže nás to doslava roztrhať, pretože takto môžeme stratiť cit pre to, kto naozaj sme.

Naše nezrelé ego chce, aby sme boli všetkými obľúbení a urobí pre to hocičo. Najhoršie pre toto naše ego je, ak si o nás niekto niečo myslí, čo nezapadá do našej ideálnej predstavy o nás samotných.

Môžeme byť stále sa snažiaci zapadnúť, vysvetľovať seba a svoje názory, diskutovať len preto, aby nás ten druhý videl v nami vybranom svetle a odtieni. Často to z nás robí zbytočne hašterivého a nepokojného človeka.

Inokedy sa zasa trápime a cítime sa nemilovaní, pretože druhí sa k nám nepekne správajú a myslia si o nás kadečo. Cítime sa nepochopení, zabudnutí, možno i nevidení a vnútorne sa pre to môžeme veľmi zožierať a hnevať. Za naším trápením je často veľa hnevu na okolnosti a ľudí.

Každý má však právo si o vás myslieť, čo chce!

I vy si môžete o druhých myslieť, čo chcete a aj si myslíte!!!

Neponižujme sa natoľko, že svoju pozornosť a energiu zameriame na to, aby si o nás druhí mysleli niečo konkrétne, čo chceme, aby si o nás mysleli. Práve takýmito snahami podkopávame vlastné pozitívne presvedčenie o sebe, ktoré vnucujeme druhým, ale zároveň oň oberáme sami seba. Až nakoniec už ani sami nevieme, čo si máme o sebe myslieť.

Čaro prítomnosti spočíva v tom, že sa nezameriavame na to, čo druhí..., ale čo ja, pretože iba seba môžeme naozaj zmeniť a ovplyvniť.

Oslobodiť sa od očakávaní tých "správnych" názorov na seba je veľmi oslobodzujúce. Každý nás i tak hodnotí inak a podľa svojich individuálnych merítok. Všetci máme svoju optiku.

Najlepšie na prijatí tejto odlišnosti, nestálosti i negativite názorov na našu osobu je, že si uvedomíme, že pevný pilier viery a sebadôvery je niečo, čo si musíme vybudovať sami v sebe a v prvom rade treba poznať sami seba.

"Človeka, ktorý skutočne pozná sám seba, nerozhádže kritika ani pochvala"