Pocit viny a túžba po pomste sú najväčšie brzdy vývoja duše

Božské vedomie je prítomné v každom z nás v rôznej miere. A i naša úroveň vedomie sa stále mení vývojom a životnými skúsenosťami. A kolíše v každodenných výzvach života. Môžeme si predstaviť, že my ľudia sme poháre, ktoré sú rôzne plné božským vedomím. Niekto má menej vedomia a niekto viac. A niektorí pretekajú vedomím i pre druhých.

Ak si časom uvedomíme chyby minulosti a naše nevedomé správanie, môžeme prepadnúť pocitu viny. Môžeme mu prepadnúť i pri spomienkach na minulé životy, v ktorých sme veľmi chybovali. Ako ľudia sme tu však na to, aby sa cez nás na Zemi prejavovalo božské vedomie. Sme kanálmi, cestou a spojnicou, ktorá je viac či menej priechodná pre svetlo zhora. Pocit viny je zlý v tom, že nám bráni si dovoliť cítiť a prijímať božskú lásku. Vlastne sa vtedy stotožňujeme s tým negatívnym a bránime si byť svetlom. A naša pravá podstata je božské vedomie a láska. Z minulých chýb sa máme poučiť a neopakovať ich, ale nie sa kvôli nim zastaviť na svojej ceste. Rovnako nám môžu naše minulé chyby pomôcť mať súciť s inými ľuďmi a chápať ľudské správanie. Niekedy si nevieme odpustiť preto, lebo sme žili v presvedčení, že sme dokonalí a neomylní a keď sa táto naša dokonalá predstava o nás rozplynie, naše ego stráca pocit dôležitosti a nadradenosti a to bolí. Bolí to si pripustiť, že nie sme lepší ako druhí a už vôbec sme neboli lepší ako druhí v našej dávnej minulosti duše.

Túžba po pomste u vedomých ľudí nie je na mieste. Túžba po karme a božích mlynoch, ktoré melú pomaly, ale isto, v nás živí nenávisť a zatrpknutosť. Privolávame tak na svet ďalšie zlo a nešťastie. V zásade je karma správna, ale tá bolestivá karma prichádza až vtedy, keď nepočúvame po dobrom. Potom sa musíme učiť cez bolesť. Každý najprv dostane príležitosť, aby pochopil jemným spôsobom, ale málokto ju využije. Uvedomenie prichádza i cez inšpiratívnych ľudí či knihy, umenie a prírodu. I takým spôsobom sa môžeme vibračne posunúť, prečistiť a prijať nové vedomie. Verím tomu, že i očistiť svoju karmu. V knihe rozhovory s bohom je jeden názor, ktorý môže mnohých pobúriť. Spomína sa tam Hitler, ktorý je podľa tejto knihy v nebi a nie v pekle ako si mnohí ľudia predstavujú a želajú. Je to zaujímavý pohľad a vnímam za tým posolstvo, že želať niekomu to najhoršie je rovnako zlé ako byť tým, ktorý koná zlé skutky. Ako to je naozaj s Hitlerovou dušou, to je súkromná záležitosť Hitlera a božského poriadku. Myslím, že všetci máme dosť práce a zodpovednosti so svojou dušou a životom a je nezmysel sledovať a zaoberať sa ako božia spravodlivosť narába s ostatnými.

Zastávam názor, že ak hráme negatívne postavy, nie sme tým, čím v skutočnosti sme. Nie sme svojim potenciálom. Je to akoby sme žili iba čiastočne. Nie úplne. Byť úplní a celiství je podľa mňa v súlade s láskou. Na druhej strane by sa niektorí mohli alibisticky vyhovárať, že to neboli oni, ale zlé sily, ktoré ich posadli. To je však neochota prijať zodpovednosť za svoje chyby. Sme v úzkosti, pretože sa bojíme toho, čo sme vykonali a nedokážeme si sami sebe odpustiť. Namiesto toho hľadáme výhovorky, kto a aké sily sú za to zodpovedné. Všetci však máme slobodnú vôľu a zodpovednosť za svoje činy.

Otázky na zamyslenie

Čo by ste priali človeku, ktorý vám v minulosti veľmi ublížil? Prebudenie vedomia, aby také činy už nepáchal a priznal, že to bola chyba alebo by ste mu priali zažiť to isté, čo on spôsobil vám?

Dokázali by ste sa vyrovnať s tým, že nemusí zažiť to isté, čo vy, aby sa prebudil? Stačilo by vám, že pred vami stojí nový človek, ktorý všetko cíti a vidí inak, koná inak alebo by ste stále túžili po jeho bolesti?

Ak želáme druhému to isté, čo on spôsobil nám, nemali by sme zabúdať, že tú bolesť mu musí niekto spôsobiť, nejaký iný človek, (my samozrejme nie, my sme už "vedomí", nech to zariadi karma) a tak vlastne žijeme všetci v začarovaných kruhoch akcie a reakcie, bolesti a pomsty, vo vzťahoch agresora a obete, očakávame to najhoršie pre druhých a želáme im nešťastie. Privolávame tým na tento svet iba ďalšie utrpenie.

Niekedy potrebujeme veľa času a preplakaných nocí, kým odpustíme sebe a druhým. Nie je nič horšie ako mať pocit viny za to, že nedokážeme odpustiť druhým. Často je však za tým iba skrytá túžba, aby tí druhí uznali, že chybovali a tým nám ublížili. Ak to však tí druhí odmietajú pripustiť, môžeme cítiť veľký hnev a neuznanie. Tu je miesto pre to, aby sme sa stali citovo nezávislí od tých, ktorí nám ublížili, pretože sme neslobodní, ak od nich očakávame lásku, ktorú nám nie sú schopní dať, pretože ju jednoducho nemajú. Ľudia, ktorí odmietajú pripustiť, že niekoho druhého zranili, sú veľmi slabí a preto musia popierať svoje chyby, pretože  ešte nemajú dosť lásky, aby si sami sebe odpustili za to, akí boli a tiež sa boja, že stratia celú svoju identitu, to, za čo sa považujú, sa rozplynie, ak priznajú, že chybovali. Takýto ľudia ešte nie sú v spojení so svojou dušou.

Ak vieme, že sme v minulosti či v minulých životoch vážne chybovali ako sa máme teraz postaviť ku chybujúcim?

Máme to prehliadať? Súcitiť? Bojovať s tým je predsa pokrytecké, keďže sme i my sami chybovali alebo nie? Tak čo s tým?

Ako by ste chceli, aby sa k vám zachovali vedomejší ľudia, keď ste vážne chybovali? Predstavte si svoju minulosť a čo myslíte, čo by vám skutočne pomohlo? Čo by vás zastavilo v ďalšom chybovaní?

Áno, raz je do úder a inokedy pohladenie, taký je i život...