Prečo k nám neprichádzajú noví ľudia?

Jedna z príčin

Sme už dlho na duchovnej ceste a všade sa píše a hovorí o tom, ako k nám v tej správnej chvíli začnú prichádzať noví ľudia, náš kmeň alebo aspoň zopár spriaznených duší. Je tomu naozaj tak?

Je na tom veľa pravdy, ale môže sa diať i opak. Možno si máme prejsť dlhým obdobím samoty a učenia alebo nás brzdí jeden veľmi špecifický strach. A o tom chcem písať.

- Strach, že nedokážeme ochrániť sami seba -

Strach, že si nedokážeme udržať zdravé hranice sebaúcty v kontakte s novými ľuďmi. Už vieme, aké je to boľavé a vieme, že to tak nechceme. Prešli sme dlhú cestu sebapoznania a sebaliečenia, pochopili sme veľa vecí a vieme, po čom skutočne túžime. Vieme to, naše vedomie je plné svetla. Ale naša podvedomie je plné strachu a bolesti. Prečo? Naše podvedomé obranné mechanizmy nás chránia pred stretnutím sa s novými ľuďmi, pokiaľ by sme opakovali staré vzorce bolesti a nedorozumenia. Naše podvedomie nás chráni dovtedy, kým plne neodhalíme náš strach, nevyliečime naše hlboké zranenia, ktoré sú zapísané i v našom tele a nezmierime sa sami so sebou. Sme chránení, pretože sme už nahliadli do hry života, ale ešte nie natoľko, aby sme mohli odhodiť svoje ochranné ulity úplne.

Až si budeme vnútorne natoľko istí svojou láskou k sebe a budeme si veriť, že sa dokážeme o seba citovo postarať, budeme pripravení na tých správnych nových ľudí, ktorých tak túžime stretnúť.

Nesúďme sa, ak sa tak teraz nedeje. Každé zranenie potrebuje čas, aby sa mohlo zahojiť. Dovtedy buďme vďační za ochranné náplasti, ktoré nám dáva podvedomie, i keď nám sa zdá, že je to nepriazeň osudu. Liečenie je najrýchlejšie s veľkou dávkou súcitu a trpezlivosti bez otázok, kedy už?, pretože darovať čas svojim najväčším tieňom a zraneniam, je najväčší skutok odvahy a dôvery v život, aký môžeme urobiť.