Prečo mám rada Vykanie

Vykanie sa dnes často považuje za prežitok. Všetci sú vo veľkej pohode, všetci sú si rovní, až tak, že prestávajú existovať osobné hranice. Som toho názoru, že vykanie nie je prežitok a vykanie je krásne. Dáva dôstojnosť človeku, dáva priestor ostať vo svojom bezpečnom priestore a zároveň sa vzájomne spoznávať.

Vždy ma zarazí, keď niekto, kto je môj rovesník, mi začne tykať. Len tak, automaticky. Myslím si, že to nie je slušné. Stáva sa mi to najčastejšie cez mail, keď mi píšu čitatelia blogu alebo klienti. Paradoxne, práve moji rovesníci majú najmenej slušnosti na rozdiel od staršej generácie.

Stalo sa mi, že mi napísala jedna žena asi v mojom veku, tykala mi a žiadala ma o radu ohľadom jednej veci. Tak som jej odpísala celkom dlhý mail s odporúčaniami  i s potrebnými linkami. Ale na začiatok mailu som napísala... budeme si vykať, zatiaľ sa nepoznáme... a ďalej som jej v maile slušne vykala. Už sa nikdy neozvala. Ani len ďakujem. Pritom som strávila nejaký čas písaním odporúčaní, ktoré jej mohli pomôcť s jej problémom a to samozrejme zadarmo. Bolo to pre mňa dobré ponaučenie.

V minulosti som pracovala v jednej súkromnej firme, kde som nastúpila po vysokej škole. Šéf, vo veku mojej mamy, mi navrhol ihneď tykanie. Mne i kolegyni. Myslím si, že to bola tá najväčšia chyba, akú som mohla na začiatku pracovného pomeru urobiť. Nie, nikdy to nerobte a s nadriadenými už vôbec nie. Zmazáva to osobné hranice a nadriadený si v skutočnosti k vám začne dovoľovať oveľa viac ako keby ste si vykali. Ľahko dochádza k využívaniu či k citovému manipulovaniu a ku iným "kamarátskym" manipuláciám.

Keď si ľudia vykajú, sú k sebe slušnejší. Tí, čo si tykajú, sú v bližšom vzťahu. Tak to vidím ja. V dnešnej spoločnosti sa všetko hodnotné a tradičné relativizuje a ponižuje na zbytočné. Ja to tak nevidím.

Vykajme si prosím! Je to tak krásne a úctivé.