Prekvapivé tajomstvo Samoty

Pri meditácii na samotu, ktorá ma vyzvala, aby som sa s ňou stretla zoči voči, som objavila viac ako som čakala.

Na úvod chcem však uviesť, že samota je oveľa častejšia ako sa zdá. Vzťahy, ktoré nie sú hlboké, vzťahy, v ktorých nemôžeme byť autentický, to všetko je samota. I tí najbližší v rodine, nám môžu byť vzdialení na celé míle ďaleko.

Uvedomila som si ako som v minulosti urputne bojovala so samotou najmä v oblasti priateľstiev. Ako som mala kamarátky a predsa som sa cítila osamelá, pretože som nemohla byť v týchto vzťahoch pravdivá a svoja. Nejaký čas sa dá zahlušiť samu seba vzťahmi, ktoré nie sú dostatočne hlboké a zabudnúť tak na pravú túžbu duše byť naozaj videná. Avšak po nejakom čase začnú byť takého vzťahy tak únavné, že sa radšej dobrovoľne stiahneme do samoty, len aby sme už nemuseli hrať hry a nebyť tými, ktorými nie sme.

Je to veľká výzva ustáť si svoju samotu, i keď sa pre ňu rozhodneme. Chceme byť vo vzťahoch, ale nedokážeme byť v tých plytkých, ktorých je všade neúrekom. V samote vyplávajú všetky naše obavy, túžby, staré bloky, všetko sa z nás vysype ako odpadkový kôš a je len na nás, aby sme to upratali. Môžeme mať nutkanie od toho utiecť, ale žiaden útek nás dlhodobo neuspokojí, pretože samota nás volá... Je v nej viac ako sa zdá, ak sa jej prestaneme báť. Nič nás tak nenaučí a nepoučí o nás samotných ako dlhodobá samota, teda tak dlhá ako potrebuje naša zmätená duša, srdce, myseľ i telo.

A tak sa chcem podeliť s jedným poznaním, víziou, ktorú mi ponúkla hĺbka samoty, keď som sa ponorila do priateľskej meditácie so samotou. Odovzdala som sa samote a prijala som ju v meditácii a mienim v tom pokračovať, pretože mi to dáva veľký vnútorný pokoj a odnáša strach, ktorý zo samoty máme asi všetci.

Videla som samu seba ako sa dívam do neznáma a temnoty samoty. Dobrovoľne som sa odovzdala a tam sa predo mnou začala zrkadliť akási postava. Telepaticky som vnímala, že práve na dne najväčšej samoty, kedy sa stávame duševne nahými a sme iba takými, akými sme, môže prísť naše zrkadlo v podobne partnera duše. Stál tam, akási postava vibrujúca silnými mužskými energiami. Cítila som sa bezpečne a v spojení sama so sebou a so svojou najvnútornejšou domovinou. A tak som pochopila, že na dne samoty sme my a ešte ten, ktorý k nám patrí. Nie je to ilúzia, je to poklad samoty, ktorý prichádza, až sa jej prestaneme báť a naučíme sa byť sami a v samote.

Okrem tohoto poznania ku mne prišlo poznanie, ako sa všetci bojíme, že nebudeme videní a vnímaní svetom tak, ako chceme byť vnímaní. Napríklad vo svojej svetlej, talentovanej, poslaním ožiarenej podobe. Chceme byť vnímaní určitým spôsobom a pritom zabúdame, že nikto nás nebude tak vnímať, pretože každý vníma inak a po svojom. Snáď iba pár blízkych spriaznených duší a samozrejme partner duše nás uvidí v tom pravom svetle. Ale tam nebude naša snaha niečo hrať, pretože s týmito ľuďmi sme spojení na tak intímnej úrovni, že naše túžby ako by - čo by malo byť, tu miznú.

Tak, nebojme sa vstúpiť do vlastnej samoty, je v nej viac poznania a i možností pre skutočný život ako sa zdá... A iba samota nás môže naučiť byť dospelými a sebestačnými.