SuéLia Sefiri o Hieros Gamos

SuéLia je moja priateľka šperkárka, ktorá tvorí šperky pre kňažky zo živice a šperkárskej hmoty s polodrahokamami a s posvätnými symbolmi. V jej tvorbe sa však spájajú viaceré techniky a postupy. Tvorbe sa venuje už niekoľko rokov a na konci roka 2021 sa rozhodla dať svojej tvorbe vo svojom živote väčší priestor.

SuéLia je kňažka, partnerka, mama, šperkárka, milovníčka drakov a kameňov. Je narodená v znamení Váh a je spojená so súhvezdím Plejády.

SuéLia tvorí vždy v napojení a preto je každý šperk originál. Netvorí na objednávku, iba na objednávky zhora :). Niektoré šperky sú spojené s Egyptom, iné s Máriou Magdalénou, s Gaiou, niektoré s témou Hieros Gamos alebo s vesmírnymi svetmi. Tém a energií, ktoré je možné stvárniť v šperku je veľa, rovnako ako je veľa rôznorodých žien kňažiek, pre ktoré sú šperky určené. Každý šperk si nájde cestu ku svojej kňažke alebo žene na duchovnej ceste.

Môj prvý prívesok od SuéLie, Zlaté srdce

Môj prívesok s témou Hieros Gamos. Je to biely prívesok s tantrickými dvojčatami, dva zrastené kryštály ozdobené dvoma hadmi.

Viac z jej práce môžete vidieť na youtube.

šperky od SuéLie, ktoré som načítala...

email: sueliasefiri@gmail.com

SuéLia je žena, ktorá si ako každá z nás, z kňažiek, prešla mnohými skúškami a stále prechádza vnútornou premenou. K jej životnému príbehu patrí i skúsenosť odmietnutia biologickou matkou už v brušku a skúsenosť s adopciou. Má hlboké skúsenosti s liečením ženskej rodovej línie a zranení, ktoré si priniesla do tohto života. Nedávno si prešla skúškou ohľadom témy dvojplameňov.

Z môjho pohľadu sa téma dvojplameňov alebo partnerov duše často stáva akousi chimérou, za ktorou sa ženy na duchovnej ceste ženú. Téma dvojplameňa je často iba náplasťou na naše zranenia, na stratu častí našej vlastnej duše alebo naša ochrana pred skutočnou láskou.

Niekedy, keď stratíme pri veľkej bolesti časti nás samých, zabudneme na našu pravú veľkosť a žiaru a môžeme dychtivo túžiť po dvojplameni a pritom hľadáme iba samé seba. Svoje zranené a zabudnuté časti duše, ktoré na nás verne čakajú, kým ich znova nájdeme a prebudíme k životu. Ten pravý ich v nás vidí, ale iba my sme tie, ktoré si ich musia vrátiť späť. Iba žena vie vrátiť sama sebe celistvosť, nikto druhý to za ňu neurobí. A iba naše srdce nám ukáže, kto je pre nás ten pravý. Ak sme však zranené, často túžime po liečení, ktoré sme si zatiaľ nedokázali dať samé sebe.

SuéLia, čo by si odkázala ženám, ktoré až bolestne túžia po svojom dvojplameni a nemôžu ho stále nájsť? A čo Teba zatiaľ naučil život ohľadom tejto témy?

Prvá vec, na ktorú je dôležité sa pozrieť, je: "Prečo hľadám toho partnera? Prečo ho hľadám tak urputne a prečo ma tak ničí to, že ho nemám ešte pri sebe? Pozrieť sa na to, z akého bodu vychádzam, keď tak veľmi túžim po tom vzťahu. Sama som kedysi vychádzala zo zranenia a hľadala som si partnera z bodu tohto zranenia. Je dobré si zodpovedať otázku, či za tým nie je náhodou potreba.

Keď som zistila, že vychádzam zo svojho najhlbšieho zranenia, ktoré pramenilo v detstve, tak to vlastne nebola túžba po partnerovi, to bola potreba a ja som očakávala, že ten môj vysnívaný, vytúžený mi tú potrebu bude napĺňať. To nebolo o dvoch celistvých bytostiach, ktoré spolutvoria. Môžeme byť dvojplamene alebo spriaznené duše, ale musíme byť každý celistvý sám za seba. Samozrejme je krajšie, keď fungujeme spolu, ale nie je to tá potreba, že ja ho teraz potrebujem, nech už príde, nech mi tu robí rytiera v brnení, lebo ja som už tak strašne unavená z bojovania so svetom a so systémom, (ktoré u mňa predstavovalo blízke okolie), že ja si už potrebujem zložiť tú zbroj, to brnenie, ten štít a ten meč, oddýchnuť si a nech to za mňa preberie môj partner.

Ty si mi kedysi povedala, že to si budem musieť nájsť rovnako zraneného partnera a ja som s tým súhlasila, ale dnes to vidím opäť inak. Je skvelé, že žena vie, že sa o tú zdravú mužskú silu môže oprieť. O tú slnečnú, zlatú, zdravú mužskú silu. Avšak postaviť si vedľa seba ďalšieho zraneného človeka či už v rovnakom rozmedzí ako som bola zranená ja sama alebo ešte vo väčšom zranení a v podstate ho používať, aby tu bojoval moje vojny a moje bitky, čo k ničomu nevedie a je to stále používanie inej bytosti na svoje účely. Je to stále manipulácia. Tak to je veľký rozdiel. Keď je partner po boku ženy a tej žene niečo reálne hrozí, tak sa za ňu samozrejme postaví, ale je iné, keď si žena má spracovať svoje detstvo, svoje zranenie, dosadnúť do svojej plnej sily, tam nie je konštruktívne, aby to za ňu prebral niekto iný, pretože do tej sily nikdy nedosadne.

Je v poriadku, ak je žena unavená a chce si chvíľu oddýchnuť a dosadá do svojej sily, ale už pochopila, že ona sama má kľúče vo svojich rukách k svojej plnej sile a k tomu svojmu vysnívanému životu. A áno, sú chvíle a situácie, kedy je unavená a je skvelé, keď sa tam vtedy postaví muž a povie dosť, aby si žena mohla oddýchnuť a znova načerpať silu, aby vedela ďalej kráčať životom.

Niekedy je veľmi konštruktívne práve nebojovať. Veľakrát sa mi stalo, že keď bola vypätá atmosféra alebo situácie, nevytasila som štít a meč, ale naopak, išla som do svojej zraniteľnosti a otvorila som srdce. Niekedy to znamenalo, že som sa rozplakala, pretože ma bolelo, čo sa dialo. Niekedy to znamenalo, že som povedala, že ma to zraňuje, čo sa deje a že mi to ubližuje, ale neplakala som, pretože som nepotrebovala v tej chvíli plakať. A tieto situácie sa odvíjali potom úplne inak. Mnohokrát je konštruktívne dať najavo, že tu sú moje hranice a nepustím ich ďalej, ale veľakrát, keď som cítila, že ten protivník oproti mne mal silnejšie zbrane, tak tou mojou najsilnejšou "zbraňou" a ochranou bolo otvorené srdce. Pretože keď bojujeme s blízkym človekom, tak môže cítiť, že prekročením určitej hranice nás môže stratiť. Viackrát mi došlo, že moja najväčšia sila je v mojej citlivosti a v mojej zraniteľnosti.

Sú však situácie a ľudia, pri ktorých nemôžeme ukázať svoju zraniteľnosť, pretože by veľmi radi zaťali do nášho najbolestivejšieho miesta a zničili nás. Vtedy je lepšie tasiť meč a štít.

Vrátim sa však ku otázke. Je dôležité si pozrieť bod, z ktorého žena vychádza, či to náhodou, nie je nutkavý pocit, u mňa to bolo naozaj nutkavé, že už nech príde, nech príde a za tým celým bolo ja už nevládzem bojovať, nech ma vystrieda. Je dobré sa pozrieť, či je to túžba duše už tvoriť v posvätnom páre alebo či je to potreba ega.

Ďalšou témou sú karmické vzťahy. Ak je žena v karmickom vzťahu a veľmi si praje už stretnúť partnera, kde to bude iné, kde bude láska a kde nebude vzájomné zraňovanie sa, ktoré býva tak hlboké, že jazví dušu a srdce, tak vtedy býva túžba po tom pravom partnerovi veľmi silná. Týmto som si tiež prešla veľakrát. Jediný kľúč je zarovnať karmu. Priať si z hĺbky duše, nech sú mi ukázané kroky ako mám čo najjemnejším, čo najláskavejším spôsobom voči sebe i voči partnerovi naplniť, zarovnať, vyliečiť, narovnať túto karmu, ktorá je medzi partnermi.

Veľakrát si ženy myslia, že keď narovnajú karmu s karmickým partnerom, tak spolu zostanú. V zmysle vyrovnám karmu a chcem s ním byť i potom. Sú také prípady, kedy sa vyrieši karma a partneri sa transformujú do vedomého vzťahu. Ale skôr to býva naopak. To, čo nás tak drží pri karmických partneroch, býva práve tá karma a keď sa vyrovná, odíde i túžba byť s tým partnerom vo vzťahu. Môže to byť vzájomné, ale väčšinou to býva ten vedomejší partner, ktorý si uvedomuje potrebu vyviazať sa z karmickej slučky, vyliečiť to a časom to zvyčajne pochopí i ten druhý partner. Pretože často sa stáva, že potom ten druhý partner, ktorý nechcel odísť zo vzťahu, si tiež nájde pre seba tú pravú osobu, s ktorou je šťastný. Ak obaja pochopia karmickú lekciu svojho vzťahu, nemusia ju už opakovať. Ak jeden z partnerov nechce pochopiť karmickú lekciu, čaká ho opakovanie, ale už s niekým iným.

Preto je dôležité, ak je niekto v karmickom vzťahu, požiadať svoje vyššie ja, svojho ducha, zdroj o čo najjemnejšie a čo najláskavejšie naplnenie karmy, aby to bolo v najvyššom súlade so všetkými zúčastnenými.

A potom, keď už nie som v karmickom vzťahu a už viem, že mať vzťah nie je potreba ega, ale hlas duše, ktorá môže byť i smutná, pretože vie, že tam niekde je niekto, kto ju tak isto hľadá a žena cíti jeho dušu a vie, že ju čaká, ale stále neprichádza, tak sa treba pozrieť na to, čo sedí v našom energetickom poli ako ropucha na prameni, ktorá bráni tomu, aby to nastalo. A môže byť, že si žena zadala v tomto alebo v minulom živote po veľmi boľavej skúsenosti, že už nechce niečo také zažiť a preto sa už nechce zamilovať a podobne... A ak sa žena zaprisahá v silných emóciách k niečomu takému, je to sebaprekliatie. Je to ako kúzlo. A potom nechápe, prečo je stále sama a prečo jej do života neprichádza partner.

Rovnako si žena môže blokovať príchod partnera strachom, pretože strach je veľký blokátor. Nemusí sa už jednať o vyrieknutú kliatbu sama nad sebou, ale môže to byť strach, ktorý cez ego vytvorí okolo ženy silnú ochranu, ktorá bráni príchodu milovaného.

Veľa žien sa určite bude pýtať, ako majú vedieť, či sa v tomto alebo v minulom živote neprekliali samé. Ak sa to stalo v tomto živote, je to jednoduché. Stačí sa spýtať svojho podvedomia, ktoré nás hodí do spomienok, situácií, pocitov a ukáže nám časti skladačky, ktorá sa nám postupne celá poskladá. Podobne to je s minulými životmi, kde sa takto pýtame našej duše, ktorá nám môže ukázať záležitosti z rodovej línie alebo tam môže byť i prekliatie od iných osôb. Napríklad ak naša predkyňa niekomu prebrala muža a tá podvedená žena prekliala celé jej budúce pokolenie žien, aby nenašli lásku. A je jedno ako dávno to bolo, vlečie sa to za ženami z generácie na generáciu a raz nastane čas, kedy sa to zvedomí a v mieri prepustí.

A na záver by som povedala, že určite sa nič nepokazí tým, ak si žena zadá do svojho akášického filtra takúto afirmáciu bez ohľadu na to, či ten pravý je alebo nie je v jej fyzickej realite:

"Ja a moje ženstvo sú pre môjho milovaného tým najväčším darom a on a jeho mužstvo sú najväčším darom pre mňa."

Táto krásna afirmácia vytvára energetický chodníček pre toho pravého, aby k nám mohol prísť.

tento článok a rozhovor je súčasťou prvého čísla časopisu Biela Luna