Vždy som milovala vyvrheľov
Nemyslím kriminálnikov, ale spoločenské čierne ovce, ktoré všetci ohovárajú. V mnohých filmoch a príbehoch mi vždy boli sympatickí tí, ktorí sa nebáli robiť veci napriek nesúhlasu komunity, v ktorej žili. V tichosti im asi všetci závidíme, pretože predstavujú druh slobody, ktorý si sami často nevieme dopriať.
Je to ten druh slobody, ktorý prichádza, keď sa rozhodneme byť pravdiví i napriek tomu, že vieme, že sa to nebude ostatným páčiť. Jednoducho sa vykašleme na to, čo si kto myslí. No pravda je taká, že nikomu nie je úplne ukradnuté, čo si kto myslí, pokiaľ je pri zmysloch a triezvy. Ani vyvrheľom.
Tu ide o odvahu a odhodlanie znášať spoločenský diskomfort posudzovania a ohovárania, pretože naša vnútorná pravda je pre nás dôležitejšia ako to, čo si o nás myslia iní.
Spoločenskí vyvrheli majú odvahu znášať to, čo si o nich druhí myslia, hovoria o nich a poukazujú na nich. Ale aj oni sa trápia, no ich trápenie je menšie ako v časoch, keď museli potláčať svoju životnú pravdu.
Žijem na malej dedine celý život a zažila som už všeličo. Bohužiaľ i v súvislosti s mojou osobou a to až do takej miery, že ma ohovárala snáď celá dedina. Šírili sa o mne i rôzne klebety a to nie raz. Za niektoré veci som si mohla sama, ale mnohé z nich boli vymyslené, primyslené a hlavne to boli veľakrát veci, do ktorých nikoho nič nie je.
Ešte stále sa mi stáva, že staršie osoby a nie sú to len dôchodcovia, mi tykajú a vypytujú sa ma na môj život. Výsluch, ktorého výsledkom môže byť iba moja nejasná alebo stručná odpoveď alebo arogantné - To Vás nemusí zaujímať / Do toho Vás nič nie je... tak na toto som ešte odvahu nemala. Okamžite by som bola drzá, namyslená a nevďačná. Asi ešte nemám odvahu byť drzá, namyslená a nevďačná, i keď si to o mne už určite mnohí myslia. Tajne dúfam, že po napísaní tohto článku budem :)
Najhoršie je, keď vaši blízki sú celí hotoví z toho, čo si myslia o vás druhí a ako sa ich to dotýka, pretože ste rodina. Tak toto je veľmi bolestivá záležitosť a priestor na iný a véééľmi dhý článok... možno inokedy.
Mňa už ohovárali kvôli prílišnej štíhlosti, kvôli obliekaniu, práci i nepráci, správaniu, kvôli práci na obecnom úrade...
Najzábavnejšia klebeta bola, keď som sa dopočula, že som mala vraj malú kolíziu s autom na dedinskej križovatke. Hm... nemám vodičák a nikdy som za volantom nesedela. Toto je jedna z tých úsmevných príhod, bohužiaľ väčšinou sú klebety oveľa horšie a pre nás i bolestivejšie. Ale vždy je to obrovská príležitosť si ujasniť hodnoty a urobiť si detox vzťahov, pretože až vtedy sa ukáže, kto je skutočný priateľ a možno vám nik nezostane. I to som zažila.
