Vzťah s božskou podstatou a naša zrelosť

Náš vzťah k tomu božskému alebo akokoľvek to nazveme, vypovedá o našej vnútornej zrelosti. Obzvlášť to, do akej role sa staviame pred božskou podstatou.

Veľmi často sa hovorí o tom, že sme božie deti. Je to krásne a pravdivé, ale môže nás to niekedy viesť k pocitu bezmocnosti, najmä ak si vzťah s božskou podstatou necháme podvedome skresliť skúsenosťami s našimi rodičmi. A tam je pes zakopaný. Môžeme sa dostať do nerovnocenného postavenia a ani o tom nevedieť. A z takejto pozície sa potom veľmi ťažko prosí a žiada, tvorí a zhmotňuje, lieči a čaruje, pretože sa ako deti cítime buď menejcenné, slabšie, vinné či dokonca obťažujúce to božské... Viem, že to znie zvláštne, ale naša pozemská rola dieťaťa je veľmi zaťažená dedičným hriechom. Teda hriechom, ktorý sa predáva z generácie na generáciu, z rodičov na deti, nevedome a nie naschvál, ale predsa sa to deje. O zdravom vzťahu nás v roli dieťaťa k božským archetypom rodičov, píšem v terapeutickom článku Vesmírni rodičia

A teraz k podstate tohto článku:

najzdravšie a najslobodnejšie vidím našu rolu ako rolu jednej časti veľkej lásky, teda božskej podstaty. Byť súčasťou, i keď malou, no predsa súčasťou, v ktorej sa zrkadlí božská podstata, je ako byť fraktálom večnosti. A to sme, sme fraktály večnosti.

Vedecky sa to volá SEBEPODOBNOSŤ, keď veľký fraktál obsahuje v sebe časti, ktoré sú jeho menšou kópiou a v nich sú ďalšie menšie kópie a takto by sme mohli pokračovať donekonečna.

Takéto postavenie vo vesmíre máme zaručené a je to naše právo byť malým fraktálom veľkého fraktálu a v nás sú bunky, ktoré sú naše malé fraktály, naše deti.

Z toho vyplýva, že môžeme byť malým-veľkým božským dielom, pretože sme dokonalou kópiu veľkého božského diela. Každá naša bunka je ako slnečná sústava len v menšom...

Zdravý vzťah s božskou podstatou, teda Fraktálny vzťah, veľmi ovplyvní našu duchovnú prax:

namiesto vzhliadania k niečomu vyššiemu, sa stačí naladiť na seba a cez cítenie a poznanie seba, sa môžeme spojiť s väčším celkom, z ktorého pochádzame

namiesto hľadania vonku, nachádzame v sebe

namiesto nedokonalosti, vidíme dokonalosť

namiesto oddelenosti, cítime jednotu

namiesto náboženských štruktúr, máme štruktúry našej duše

a namiesto bezmocnosti, vidíme moc, z ktorej pochádzame a ktorú si v primeranej miere nosíme v sebe