Zamilovaná Valkýra

Na svete bolo veľa statočných bojovníkov a zaiste je a ešte bude a tak isto bolo, je a bude veľa krásnych a vznešených valkýr, ktoré ako bojovní anjeli strážia dušu každého skutočného bojovníka a po jeho smrti ho vezmú do Valhally. Bájneho neba najstatočnejších bojovníkov, do miesta, kde s nimi prebývajú valkýry.

Raz dávno po svete kráčal veľmi statočný muž menom Mir, ktorý pochádzal z jednoduchej pastierskej rodiny. Po krutom vyvraždení a vypálení jeho rodnej osady sa ako mladý chlapec rozhodol, že pomstí svoj kmeň a bude bojovať za slobodu utláčaných pastierskych národov, ktoré boli neustále napádané a zotročované barbarmi z ďalekých krajín. Dodržal svoje slovo a stal sa súčasťou bojovníkov za slobodu. Prešiel tvrdým výcvikom, ale jeho srdce ostalo naďalej srdcom človeka plného lásky ku svojej rodine a priateľom, ktorých stratil v minulosti. Nebojoval iba z hnevu a z pomsty, ale predovšetkým z túžby po slobode a láske, ktorú stratil ako dieťa.

Valkýry sledovali zo svojich výšin dianie na Zemi a nikdy im neunikol ani jeden statočný a hrdý bojovník. Oči valkýr boli ako oči jastraba. Videli nielen do veľkej diaľky a do iných svetov, ale videli i do hĺbky srdca bojovníkov a rozpoznali statočnosť od zbabelosti a odvahu od strachu. Vedeli viac o bojovníkoch ako oni samotní.

Jedna z valkýr bola trochu iná ako ostatné. Nik nevedel a ani ona sama, že má ľudskú dušu. Nebola iba nebeská bojovníčka zrodená zo sily spravodlivosti, ale jej hĺbka niesla svetlo ľudskej duše. Ako malé dievčatko, bola dcérou pastierov a keď napadli barbari ich dedinu, bola podrezaná medzi prvými. Nik z jej rodiny neprežil. Jej duša letela k nebu, ale veľký osud s ňou mal iné plány a poslal ju do Valhally. Tu sa zrodila nová valkýra, ktorá mala zelené oči ako pastviny, kde sa pasú ovce. Žiadna z valkýr nemala také oči ako ona. Hlboké a nežné, plné spomienok, na ktoré si nevedela spomenúť, ale ktoré boli tým nejasným smútkom v jej očiach.

Navonok ako ostatné a predsa iná. Adena zbierala a sprevádzala do Valhally statočných bojovníkov, ale žiadnemu z nich nedarovala svoje srdce. Cítila, že nepatrí do Valhally a stále viac a viac ju priťahoval život, ktorý videla na Zemi. Nie boj a utrpenie, ale láska, pre ktorú stojí i zomrieť. Kdesi hlboko v sebe cítila, že vie, aké to je milovať ako človek.

Mir bojoval dlhé roky po boku bojovníkov za slobodu a podarilo sa im po ťažkých bojoch zatlačiť barbarov za hranicu ich krajiny, ktorá bola krajinou mnohých pastierskych kmeňov. Čakal ich však posledný boj, rozhodujúci boj o horu, kde pramenila voda, ktorá zásobovala cez rieku celú krajinu. V horách bol boj o to ťažší, že terén bol neprehľadný. Mir sa nebál a veril, že vyhrajú i túto poslednú bitku.

V prvý deň veľkej bitky sa Mir vydal medzi prvými do boja a nemilosrdne stínal tých, ktorý sťali jeho rodinu a pustošili jeho krajinu. Už necítil ani bolesť z mnohých rán, necítil strach o svoj život, jediné čo cítil bola obrovská túžba po dosiahnutí vrchola hory, kde bolo hlavné sídlo protivníkov. Dral sa dopredu a veril vo víťazstvo. Nakoniec stál zoči voči veliteľovi barbarov, ktorý mal tie najtemnejšie a najdesivejšie oči aké kedy videl. To neboli oči človeka. Nebál sa a s bojovným pokrikom sa zahnal na smrteľný úder na barbara. No ako dopadol jeho meč na krk barbarského démona, zozadu ho v tom istom okamihu sťali strážcovia veliteľa. Na jednom mieste, na vrchole hory vedľa seba ležali dvaja muži, jeden so srdcom bojovníka, druhý, bojovník bez srdca. Boj o chvíľu skončil víťazstvom pastierov a oslobodením hory. Dokonca vyšlo slnko a prvé lúče hriali mŕtve telá mnohých mužov. Ale bolo to víťazstvo slobody a stálo to za to.

Valkýry sledovali boj s veľkým zaujatím, pretože málokedy vidia bojovať skutočne statočných mužov, mužov, ktorí bojujú za slobodu svojho národa a nie sú len ďalšími hamyžnými nájazdníkmi, ktorí si berú všetko a nemajú zľutovanie.

I Adena sledovala tento veľký boj, boj o lásku, slobodu a spravodlivosť. Nemohla si nevšimnúť statočného Mira. Jej oči videli jeho srdce a cítili teplo, ktoré z neho vychádzalo. Jej oči však videli i do očí Mira a to sa jej stalo osudným. V Mirových očiach videla všetko, po čom túžila vo svojej hĺbke. Videla tam prostý ľudský život so srdcom plným lásky a viery. V Mirových očiach uvidela samu seba. Stála po boku Mira počas rozhodujúcej bitky na hore. Najmä, na jej konci. Vďaka jej nebeskému šepotu Mir vedel, kedy sa otočiť a kedy sa zahnať mečom. Práve preto, že načúval hlasu valkýry, sa dostal až na samotný vrchol hory. Posledný a najsilnejší výkrik Adeny však nepočul a padol mŕtvy na zem.

Jeho duša sa začala dvíhať z tela a Adena ju s ľahkosťou niesla hore, do nebeskej Valhally. Uvidel krásnu Adenu a cítil teplo jej zelených očí. Myslel si, že je v nebi. Veľký plán mal s nimi však iné úmysly. Adena z ničoho nič začala strácať silu a zrazu ich obklopil veľký vzdušný vír, ktorý im zahatal cestu do Valhally. Adena bola v rozpakoch a mala strach. V náručí držala najstatočnejšieho bojovníka s tými najkrajšími očami, aké doposiaľ videla. A teraz mala všetko stratiť? Začali padať. Padali a padali, až obaja stratili vedomie.

O niekoľko mesiacov sa v pastierskej osade narodili počas hviezdnej noci dvom párom dve krásne deti. Dievčatko a chlapec. Boli to prvé deti, ktoré sa narodili od víťaznej bitky za slobodu pastierskych kmeňov. Hviezdy na nebi ešte nikdy tak nežiarili  ako v tú noc.