Zrada a prijatie vnútorného muža

Animus a naša cesta k nemu cez pochopenie vnútornej sily

Dosť dlhé obdobie som si niesla pocit, že muži, ktorých vidím v tomto svete sú slabí. Nie sú pevní, nie sú tí praví muži, po akých skutočne túžim. Iste, je to i dôsledok odklonenia sa žien z ich ženského princípu, ale jedna vec je vnímať to v okolí a druhá vec je, že nás to trápi, či rozrušuje, čo sa dialo mne.

Mala som víziu s mužom o ktorého som predchádzajúce mesiaca mala skrytý záujem, ale nakoniec som si uvedomila svoje vlastné sebaklamy ohľadom neho. Avšak prišla ešte záverečná vízia, kde bol on bojovník a ja jeho žena. Ležal doráňaný na zemi, na bojisku, niekde v stredoveku a ja som sa na neho dívala. Bola som sklamaná. Bola som i nahnevaná. Vnímala som to ako jeho zradu. Zradu, že ma nedokáže ochrániť, že nie je dosť silný, že si tu umiera a mňa nechá napospas tomuto svetu.

Táto vízia sa samozrejme týkala môjho vnútorného anima a tento konkrétny muž ho iba zahral, nebolo to o ňom konkrétne, ale takto to moje podvedomie lepšie celé prijalo. A čo vlastne moje podvedomie prijalo?

Uvedomila som si, že táto zrada, ktorú zažívam a hnev, je iba hnevom na samu seba, že som si vybrala nesprávneho muža. Že som zradila samu seba, lebo som nevyužila svoju božskú ženskú intuíciu a citlivosť dosť na to, aby som sa ochránila a zvolila si správne. A zrazu on vôbec nebol podstatný, bolo to o mne.

Potom prišla ďalšia vízia, kde som kráčala k môjmu nového, znovuzrodenému vnútornému mužovi, ktorý už bol ten pevný a ochranársky ako som vždy chcela. Stál tam... tichý, pevný, silný rytier v brnení a trpezlivo čakal, až ho konečne uvidím a prijmem do svojho života.

Táto očista môjho vnútorného anima bola dôležitá preto, aby som prestala byť neustále iritovaná tým, čo vidím okolo seba. Ak je môj vnútorný muž v poriadku, nemám sa čoho obávať. Využívam jeho silu tak, že vidím za pozlátko a viem predvídať a držať si hranice. Byť na stráži. Nepúšťať si do svojej blízkosti ľudí, ktorí by mi mohli akokoľvek ublížiť a priniesť mi kopu negatívnej energie, o ktorú nestojím. Vedieť povedať stop, tu začína moje teritórium, stop, tu je môj čistý svet a ja vám nedovolím pošliapať kvetiny v mojej záhrade. V záhrade mojej mysle, v záhrade môjho osobného priestoru okolo tela, v záhrade môjho virtuálneho prostredia...

Takže sa nakoniec ukázalo, že to bolo celé o mojich hraniciach.

Takéto vnútorné cvičenie si môžeme robiť kedykoľvek, stačí sa stíšiť, nechať plynúť vízie a pýtať sa samej seba, čo je za tým... a ono sa to ukáže. Ak necháme plynúť všetky pocity, i keď sa nám nepáčia, pretože sa za ne súdime, tak až vtedy prichádza skutočné rozuzlenie príbehu a uvoľnenie napätia, ktoré si nesieme. Prichádza mier.