Pocit ako cesta k poslaniu

Životné poslanie či zmysel života nevnímam ako nálepku v podobe určitej činnosti ako som o tom už písala v mnohých príspevkoch. I keď pre niekoho to tak môže byť. Za životným poslaním, ktoré je dnes tak veľmi vyhľadávaným a populárnym tovarom v duchovnej a sebarozvojovej sfére, vidím naše hlboké vnútorné naladenie, ktoré vychádza z pravdy. Z Duše, z nás na tej najhlbšej a najčistejšej rovine. Naladenie - vibrácia, ktorá sa prejaví vo fyzickom svete cez naše telo.

Myslím si, že v živote príde bod, kedy sa "musíme" rozhodnúť, kto sme a či budeme žiť svoju pravdu.

Jednoducho, či budeme pravdiví.

Nezáleží pri tom na vonkajších okolnostiach. Ide o vnútorné hodnoty a naladenie, ktoré z nás môže vyžarovať kedykoľvek a kdekoľvek sa nachádzame. I bez slov. No vytvárať si svoje cesty pre sebaurčenie a sebavyjadrenie v rámci možností sveta, v ktorom žijeme, je práve tou cestou k naplneniu životného poslania. Ak vieme, kým sme, nie sme manipulovateľní chválou ani hanou. Nepotrebujeme potvrdenie zvonka a hlavne nehľadáme odpovede u druhých. To je na tom to najcennejšie.

"Pocit je ukazovateľom našej pravej cesty"

Pocit je základ. Nájdime odpovede na tieto otázky:

Ako sa chceme cítiť?

Kedy sa tak cítime?

Kedy a čo darujeme zo srdca a zároveň sa cítime pri tom tak, ako sa chceme cítiť?

Prosím, odpovede na tieto otázky si napíšme alebo sa k nim opakovane vracajme, prepisujme a buďme k sebe úprimní. Dozvieme sa o sebe možno oveľa viac ako čakáme a možno odhalíme v sebe i nespracované bolesti, ktoré nás vedú k poslaniu, ktoré by kompenzovalo našu vnútornú bolesť, čo je v poriadku, ale naše možnosti sú oveľa väčšie. Sú za našim zranením, ktoré môžu byť pomocnou vstupnou bránou.

Pocit je základ, pretože nás spája so srdcom a s čistou radosťou. Pocit nemožno vynútiť či oklamať. Pocit možno zatlačiť, ignorovať, no nie je ho možné úplne vymazať. Potlačené pocity prinášajú oveľa viac utrpenia ako ich precítenie. Často potlačené pocity sú príčinou ochorení a citového chladu. Pocit lásky je to, čo chceme zažívať všetci, ale najviac sa ho bojíme rozvíjať u seba, pretože by sme sa o sebe mohli dozvedieť ako sme zraniteľní a jednoduchí. Že naše túžby sú tak ľudské a prosté. Že sme "iba" ľudia, ktorí túžia po láske. A to je v dnešnom svete prejavom slabosti.

Pomôcka: Máme svoju tému?

Vždy, keď dumáme nad tým, čo je to naše pravé poslanie, sa môžu ukázať určité symboly, veci, činnosti, ktoré sa s tým neustále spájajú. A tu je podstatné spozornieť, pretože môžu poukazovať na našu tému. Poznať svoju tému nie je nevyhnutné, pretože každý z nás má iný spôsob prístupu k múdrosti svojej duše, ale mnohým to môže pomôcť.

Napr. túžime sa venovať sa deťom - byť súčasťou detského sveta. Naša túžba, ktorá nám ukazuje na nejaký typ práce s deťmi, sa môže realizovať v rôznych profesiách, ak si práve nezvolíme rodičovstvo ako hlavnú náplň života. Dôležité je si uvedomiť, aký základný pocit túžime dať deťom. Čo túžime dať a zo srdca v plnej radosti a úprimnosti túžime darovať deťom? Je to zdravie = liečenie a terapie, je to radosť = vychovávateľstvo, animátorstvo, krúžky... je to múdrosť = učiteľstvo, je to bezpečie - detské právo, sociálna práca... To, čo chceme deťom darovať, ukáže na cestu, ktorá je pre nás najvhodnejšia a zároveň to môže ukázať na úplne novú podobu cesty, ktorá je ušitá na mieru nám samotným. Nemusíme sa orientovať iba v nálepkách a roliach, ktoré sú už spoločnosťou vytvorené.

Rodičovstvo môže byť vše zahrňujúcou cestou, ktorá v sebe spája zdravie cez zdravé stravovanie v rodine a alternatívnu medicínu, múdrosť cez domáce vzdelávanie, radosť cez hry s deťmi, výchovu k hodnotám cez vlastný príklad a i... Mnohé mamičky si dnes volia alternatívnu formu rodičovstva, kedy vytvárajú nový svet. Svet priateľský k deťom, ktorý nedeformuje nevinnú ľudskú dušu. A začínajú už uvedomelým tehotenstvom a pôrodom. Voľba byť tu pre rodinu môže byť cestou pre mnohé ženy a je to životné poslanie plné výziev, ale i nekonečnej lásky.

Som sebecká...?

...keď chcem byť šťastná po svojom?

Byť šťastná po svojom je cieľ života, ak sa to tak dá nazvať. Nikto nikdy nebude vedieť lepšie ako my sami, čo nás skutočne činí šťastnými a čo nie. A to hovorí za všetko.

Pýtať si povolenie či potvrdenie od druhých pre vlastné šťastie je cesta do pekla. Ak chceme žiť vo svojom nebi, musíme sa zmieriť s tým, že mnohí nás obvinia, že nie ste dosť dobrí pre to nebo. Je to výzva sebalásky takmer ako všetko v živote. Ale stojí to za to.

A ak sebeckou znamená byť slobodnou a šťastnou a pravdivou!, tak je sebeckosť veľkou cnosťou.

Sebeckosť v negatívnom svetle vnímam ako zameranie sa na seba, ktoré vytvára závislosti, hnev, vinu..., pretože všetko a všetci okolo nás nie sú takí, akých ich práve chceme mať. To je podľa mňa sebeckosť a nezrelosť.

Zdravá sebeckosť je o slobode byť sama sebou a o zodpovednosti za túto slobodu a jej dôsledky. Vyžaduje to zároveň veľkú zrelosť a prijatie všetkého čo príde ako odpoveď na našu pravdivosť. Lebo práve v pravdivosti môžeme nájsť to, čo hľadáme a uvidieť seba i druhých v pravom svetle.