Prečo cítiť bolesť...

Nedávno som to pochopila. Oveľa viac ako predtým. Predtým to boli iba slová, ale teraz je to moja pravda. Opakujúce sa bolestivé zážitky, situácie, nálady, ako vlny vracajúce sa a skúšajúce moju odolnosť a vieru, nádej, oslabujúce moju životnú silu. V skutočnosti som sa oslabovala sama tým, že som bolesť odmietala.

Umŕtvená, potlačená bolesť potláča tok životnej sily a necítime ani to príjemné, dobré, radostné, nič. Sme ako zamrznuté. To je vtedy, keď odmietame cítiť bolesť. A tak necítime nič, iba prázdnotu. Radosť i bolesť sú sestry, tváre jednej mince, dcéry citlivosti - živosti - zážitku.

Už niekoľko rokov sa ku mne vracia bolesť, ktorú mi vždy niekto pekne naservíruje. Nie, nežijeme iba v ružovom svete, vždy tu boli a budú situácie skúšajúce naše hranice a sebalásku. Bolesť môžeme odmietnuť a potlačiť a potom sa vráti o to silnejšia. Alebo ju môžeme prijať. Tak som to skúsila. V predstavách som ju uvidela ako samu seba, schúlenú ubolenú a ticho vzlykajúcu. Rozhodla som sa o seba postarať a nechať svojej bolesti priestor, bezpečný priestor, kde môže byť. Uľavilo sa mi.

Konečne som to pochopila, prečo sa mi vždy uľavilo práve po vyplakaní sa, keď tlak a vonkajšie okolnosti ma doviedli k vnútornému zrúteniu sa. Vtedy prichádzal plač beznádeje, ktorý uvoľnil i bolesť minulosti, bolesť nazbieranú za posledné obdobie. Potom nastala na chvíľu úľava, ale opäť som si nasadila brnenie necitlivosti a tvár "som nad vecou", čo spôsobilo rast zbierky potlačených bolestivých pocitov a opäť musela prísť od života ešte tvrdšia rana, aby som to pustila. Prežila. Uvoľnila. Pretože som bránila toku života v sebe. 

Tak si život bráni svoju silu. Posiela nám bolestivé a bolestivejšie i najbolestivejšie situácie, kým nezačneme cítiť, kým neprijímeme všetko, čo prináša. Život nás chce celých, v dobrom i zlom.

Ženy sú tak citovo zamrznuté. Prešli bolesťami, ktoré sa nedajú ani opísať. Ale je čas ich prijať. Prijať svoju silu, ktorá spočíva v prijatí seba samej v každej situácii života a prijatia všetkého, čo cítime. Svet je krutý a chladný i preto, že ženy sú necitlivé. Cítiace ženy by sa nedali vmanipulovať do honby za nekonečným rastom. Nerodili by neprirodzene a nedali by svoje deti vychovávať systému. Riadili by si svoju plodnosť samé. Prežívali by milostnú slať a nie prázdnotu. Nepredávali by svoje telo kade komu a kedykoľvek. Vedeli by, že hormonálna antikoncepcia a módny priemysel je peklo pre zdravie ženy. Nerobili by zo seba slúžky a uspokojovateľky. A mnoho ďalšieho...

Ženy sú znásilňované, týrané a ponižované. Nikto to v skutočnosti nechce vidieť, počuť, byť prítomný tej veľkej bolesti, ktorá sa nedá ani opísať slovami a prináša údes a vyráža dych. 

Namiesto toho spoločnosť občas "ocení" ženu znásilnenú gangom, či tú, čo utiekla zo sexuálneho otroctva. Ocení ju nejakou trápnou sochou a všetko sa zametie opäť pod koberec. Ona už nikdy nebude taká, aká bola pred znásilnením,  jej city nikoho nebudú zaujímať, malo by jej predsa stačiť to chladné kovové či sklené ocenenie, ktoré jej udelil patriarchát... Veď to je vrchol šťastia! Toto nie je cesta citlivosti a mali by sme na to ako ženy poukazovať a vysmievať sa takýmto neúctivým divadielkam. Pretože spoločnosť sa vysmieva ženám tou najkrutejšou ignoráciou.

Začať musíme od seba. Sme zvyknuté sa ignorovať. Ignorovať svoju bolesť. Dovolíme blízkym, zdravotníctvu, zamestnávateľovi a ... ignorovať naše city. Svet nechce vidieť city a ak žena začne rešpektovať samu seba, stretne sa s odporom. Nie je ľahké byť skutočnou ženou vo svete umŕtvených žien a necitlivých mužov. Samotné ženy sa postavia proti vám a bude to možno ešte silnejší odpor ako od mužov. Pretože im budete zrkadliť ich vlastný potlačený bolestivý svet. Pravdu o bolesti, ktorú si nesú samé v sebe.

Je lepšie cítiť a vedieť, aké to naozaj všetko je vo mne i vo svete. Je lepšie žiť v pravde ako v umŕtvenom stave automatických reakcií, robotizácie a pretvárky. V každej bolesti je hlboká radosť a v každej radosti je hlboká bolesť. 

Môžeme žiť v neustálej radosti zo seba, zo svojich darov, zo svojho tela, z vlastnej citlivosti, ktorú sme si ubránili pred svetom, v radosti z duše, ktorú sme si nenechali vziať 

a zároveň prežívať bolesť z krutosti tohto sveta! To je plnosť života!

Alebo môžeme oboje zahodiť a žiť mŕtvy život... je to len na nás.

Ja si vyberám to prvé. Cítim tak všetko, ale cítim i prílev životnej sily a života, ktorý je vo mne. Žijem a to je podstatné. Nemenila by som s nikým.

Paradoxne odkedy neodmietam svoju bolesť a je mi priateľkou, ktorá mi ukazuje, kade kráčať a kade nie, s kým áno a s kým nie, ukazuje mi správnosť a nesprávnosť, držím ju za ruku a ďakujem jej pravdivosti, tak odvtedy cítim veľkú radosť a chuť žiť, pretože tok života plynie celým mojím telom a dušou. Ja som život.

"A pravda je taká, že žena nemôže zhmotňovať a priťahovať si do života to, čo chce, pokiaľ si nedovolí cítiť. Iba ak cíti, má dosť sily čarovať a plniť si sny."