Prijatie...

Bolo to strašné. Bola som zatlačená vonkajšími udalosťami do úzkych, zatlačená tými najbližšími, cítila som ako sa všetko vo mne proti tomu vzpiera, cítila som sa tak nepochopená, ignorovaná a hlavne som bola sklamaná, že nebo a duchovný svet pri mne nestál. Chcela som ho prinútiť k okamžitým krokom a činom zhora, k pomoci a ku záchrane mňa samotnej. Plakala som, dávala nebu termíny, čarovala a hovorila si, že skončím s akoukoľvek duchovnou prácou, budem ignorovať duchovný svet, ale neprešiel ani deň a ja som pochopila, že bez tej vyššej sily som nič. Nič necítim a to je horšie ako čokoľvek iné. Stačila krátka doba ignorovania duchovného sveta a mňa bolela hlava, srdce, cítila som sa slabá, nič nemalo zmysel. Nie, duchovný svet sa mi neozýval a nekonal zázraky na povel. Nakoniec som si sadla k svojej tibetskej mise a hrala som. Hrala a hrala, otáčala paličkou po okraji misy a ... uvedomila som si, že nič iné sa odo mňa nežiada, iba to prijať také, aké to je. S obmedzeniami, nedokonalé, s neláskavým chovaním ku mne, jednoducho to prijať. Ostať vo vnútri zmierená. Hrala som ďalej a prišla mi mantra:

Prijímam to, čo bolo.

Prijímam to, čo je.

Prijímam to, čo bude.

Krásne bolo na tom i to, že ako som tak sedela na posteli v tureckom sede a pred sebou som mala misu, na ktorej som hrala, zrazu som uvidela samu seba ako bohyňu. Konkrétne neznámu duchovnú ženu a jej sochu v podobe bohyne, ponorenú do meditácie, ktorej obrázok som našla na internete a veľmi ma zaujal.

Na ceste ženskosti je dôležité prijímať. To je ženská cesta. Prijať to, čo nemôžem zmeniť je najťažšia skúška ženskosti. Boj ma ničí a oberá o sily, bolí oveľa viac ako prijatie, ktoré ma zjemňuje a ponára do mojej tichej hĺbky. Prijatie nie je ničnerobenie, prijatie je vytváranie mieru.

Konám, kde je na to priestor a prijímam, keď si neviem rady.