Rásť do hĺbky...

Skutočný rast je iba ten do hĺbky, čo predstavuje hlbšie vnímanie okamihov života. Tu a teraz. Čas sa zastaví a všetko vnímame intenzívnejšie. Stúpať do výšok a strácať pojem o čase nás môže často odvádzať od širšieho nadhľadu nad všetkým, čo je okolo nás. Je to príjemné, ale nie všezahrňujúce. Najkrajšie na raste do hĺbky a vnímaní prítomnosti je, že sa čas naťahuje, že celá večnosť je ukrytá v malom okamihu. A žiť tak bohatý a plný život stojí za to.

Keď som prežívala krízu a necítila podporu života a odvšadiaľ sa ozývalo buď vďačná životu, cítila som sa zmätená. Vedela som, že môžem byť vďačná za kopec vecí, za strechu nad hlavou, jedlo, oblečenie, čas pre seba, krajinu bez vojny... ale akosi som necítila tú skutočnú vďačnosť a istotu, že bude všetko opäť dobré. Nakoniec som pochopila, že moja nedôvera v život je o nedôvere samej k sebe, pretože život bol ku mne vždy taký štedrý, že som mala vždy všetky hore spomenuté veci, čo vôbec nie je samozrejmosť a že som dokonca vždy získala prácu v tom správnom čase, keď už dochádzali peniaze. 

Pochybovala som o sebe, že sa nedokážem o seba postarať. A potom som si spomenula na najťažšie skúšky, kedy som sa o seba vedela lepšie postarať ako ktokoľvek iný a vyliečiť sa sama. A čo je viac ako zdravie. To mi dodalo odvahy. Pochybnosti prichádzajú opakovane, ale dôležité je vedieť s nimi vychádzať.

"Skláňam poklonu životu za to čo, čím všetkým ma doteraz obdaroval." Netuším, čo bude ďalej, ale ja viem, že život je spravodlivý a vie, čo robí. 

Obávam sa, že i moderná pozitívna vlna myslenia, ak je zle pochopená môže narobiť šarapatu. Stavia nás do role absolútnych tvorcov svojho života, pritom ani nevieme ako sme sem vlastne prišli a kam to presne pôjdeme po smrti. Môžeme si myslieť to či ono, ale pravda sa ukáže až po smrti. Áno sme tvorcovia svojich životov, sme zodpovední sami za seba, ale vesmíru a svetu naokolo často nerozumieme a cítime bolesť a nespravodlivosť. 

Môžeme iba dôverovať veľkej sile života, že je to tak ako má byť. A ja verím, že je všetko ako má byť a ak nie sme ten neuveriteľne vysmiaty človek s americkým úsmevom na tvári, ktorému sa všetko darí, nemáme dôvod sa preto cítiť menejcenne, či neúspešne. Tak by sme len naleteli hrám ega na vlastnú bezmedznú dôležitosť. Ľudia s "americkým" úsmevom a životom môžu byť často na pokraji samovraždy alebo tak prázdni, že už iba hrajú naučenú hru. Čím ale nechcem povedať, že život nemôže byť šialene krásny. I predstava života ako utrpenia je hra ega.

Ako rásť do hĺbky? Mnohí sa celý život za niečim naháňame. Môžu to byť veľmi ušľachtilé ciele i tie úplne rozkošne pozemské, ale ak sa za nimi pachtíme, nežijeme. A pachtiť sa za niečim veľkým a prehliadať to "malé" a "samozrejmé" je ako rakovinové bujnenie. Je to rebélia jednej bunky proti celému systému, ktorý však môže skolabovať práve pre sústredenie sa na veľmi fixnú predstavu o živote. A čas nás doženie. Čas je tak neúprosný práve vtedy, keď na niečom veľmi lipneme. Snívajme sny, je to čarovné a liečivé, ale nemeňme sa kvôli nim na telá bez duše.

 "A z toho vyplýva, že nemôže nič zmeškať ani nič stratiť, čo je skutočne cenné."