S kým ne/zdieľať radosti a bolesti

Radosť i bolesť, šťastie a nešťastie, pocity výšok a pocity hĺbok, pocity a výkyvy nášho sveta a života nie sú pre každého. A bohužiaľ sa oberáme o veľa energie, ak naivne veríme, že naša najbližšia rodina môže a má chápať tieto naše zážitky. Ani všetci naši "priatelia" a známi nie sú určení k tomu, aby boli s nami v našej radosti a bolesti. Nie je veľa skutočne blízkych ľudí, ktorí sú našimi skutočnými blízkymi. Životné udalosti alebo náš osobný vývoj vždy preveria naše vzťahy.

Všetci túžime byť prijatí vo svojej najväčšej bolesti i radosti a v celom rozsahu dobra a zla, ktorým sme. To znamená byť úplne prijatým a cítiť sa celistvo.

Príklady zo života:

• naša priateľka nevie ustáť náš úspech, krásu, zásnuby... cítime sa pri nej akoby zviazane (môžeme cítiť tlak na solar plexe alebo na srdci...), že nemôžeme hovoriť úplne otvorene, cítiť a prežívať všetko, čo je  v nás, cítime akýsi tlak a nepatričnosť, ktorá je signálom, ktorý upozorňuje na jej neprajnosť, závisť či žiarlivosť, pretože ona neverí, že i ona môže byť šťastná a tak nedopraje ani druhým
• Niektorí ľudia odmietajú každého a všetko, čo nezapadá do ich "strašného" života, pretože si nechcú pripustiť, že sami seba väznia v zatrpknutosti a neodpustení.
• matky môžu niekedy podvedome hatiť šťastie svojich detí, najmä dcér, ak sa dcéry vydajú vlastnou cestou ženskosti, presvedčení o partnersve a oslobodia sa od starých blokov matky, ktorá je presvedčená, že všetci muži sú rovnakí... ženy trpia... takáto matka bude rada pomáhať dcére, ak bude mať dcéra podobné problémy v živote ako ona sama, ak sa však dcéra posunie ďalej, matka môže byť v rozpakoch a strácať pole pôsobnosti, dcéra zasa podvedome môže mať pocit, že je zodpovedná za matkino šťastie a musí svoju matku zachrániť... začarovaný kruh, iba vedomá dcéra môže takéto podvedomé a manipulatívne tendecie prehliadnuť a nájsť novú rovnováhu v sebe a vyliečiť tým ženskú línu a zastaviť nezdravé pokračovanie bolesti, veľakrát sa však o tom vôbec nedá s matkou hovoriť, pretože je tak silne zaklincovaná vo svojom presvedčení, že je dobré sa zamerať iba na svoje sebaliečenie
• prežívame pracovný úspech a darí sa nám a naši známi a priatelia na nás začnú akosi podozrievavo pozerať, až máme pocit viny z vlastného šťastia, získali sme síce prácu snov, ale stratili sme takmer každého, koho sme predtým poznali, alebo sme si aspoň mysleli, že sme ich poznali...
• zažili sme veľmi nepríjemný a bolestivý zážitok napr. so sexuálnym obťažovaním, zradou či inú veľmi bolestivú a chúlostivú záležitosť a s plačom a v šoku prichádzame za rodinou, ktorá od toho dá ruky preč, otec sa tvári, že je to naša vina alebo že preháňame, matka sa tvári ako socha a len odsekne, že to prejde... a my sme v tom sami, jedna zrada strieda druhú od tých, od ktorých sme čakali liečenie, môžeme mať pocit, že je s nami všetko zle a zamrznúť na dlhé roky do položivota, ak nepochopíme, že naši blízki, sú blízki iba naoko a skutočnú blízkosť sme pri nich vlastne nikdy nezažili a je na nás, aby sme sa naučili v živote rozlišovať, čo je skutočná blízkosť a podpora a čo nie

• niektorí ľudia sú tak povrchní a zamrznutí vo svojich vlastných bolestiach, že odmietajú naše prežívanie našej bolesti i radosti, takýto ľudia žijú v obmedzenom móde, v navyknutých činnostiach, slovných hračkách, v opakovaných vetách a témach rozhovorov a nechcú nás vidieť ani príliš hore ani príliš dole, oboje ich ohrozuje a cítia sa nepríjemne, chcú, aby sme boli ako oni, zamrznutí vo výraze, v citoch, v šedivom živote...
  

Mohla by som písať ešte veľa príkladov zo života, ale podstata je rovnaká. To, aký rozsah bolesti a radosti sme schopní prežívať, určuje, akí ľudia sú pre nás seberovní a vhodní na zdieľanie života.