Ostrov zabudnutých

Zobudila som sa v noci okolo druhej na škrábanie nášho malého bradáča na dvere, ktorý sa pýtal von. Rozospatá som mu šla otvoriť a ešte v polosne som precítila, čo sa odohrávalo v mojom podvedomí, kým som spala. Vyjavil sa mi sen neskonale pokojného miesta, ktoré bolo mojim vysnívaným domovom a miestom pre život.

Bol to ostrov, malý s jemne zvlneným povrchom so zimnými teplotami okolo 20° C a piesočnatými plážami so zlato-béžovým pieskom. Ostrov, ktorý obklopovalo pokojné more a všade vial iba jemný teplý vánok. Slnko svietilo zlatistým svetlom a všetko sa nieslo v pokojných béžových tónoch príjemného leta.

Na ostrove žili ľudia pokojnej duše. Ostrov bol tak pokojný, že nebolo ani možné, aby iná ako pokojná duša bola schopná na ňom zotrvať. Pláže boli dlhé a široké a zbytok ostrova bol porastený listnatými stromami, tropickými rastlinami a bylinkami. Všade boli iba zemité a kamienkové cestičky, ktoré spájali ulice plné malých domčekov s centrom ostrova a hlavnou plážou, kde bolo jednoduché drevené mólo, ku ktorému každý deň prichádzala zásobovacia a poštová loď. Nad hlavnou plážou na vyvýšenom mieste, sa nachádzala veľká budova správy ostrova, ktorá slúžila na rôzne účely.

Bývala som v úzkej malej tichej uličke, v malom akoby záhradnom domčeku, no s krásnou dlhou záhradou, akú mám i teraz. Pestovala som tam zeleninu, ovocné stromy a nejaké exotické druhy ovocia a samozrejme divoké bylinky. Môj domček bol skôr jedna veľká miestnosť rozdelená na malú predsieň, kuchyňu a spálňu + kúpeľňa. Spálňa mala sklenú stenu s výhľadom a dverami do záhrady.

Všade bolo jemné ticho plné vánku a občasného štebotania vtáctva. Nikde na ostrove nejazdili autá, ani by nemali kde jazdiť. Všetky cestičky boli príliš úzke a prírodné. Nehrala tam žiadna hudba a nebol tam žiaden rozhlas. Iba z pláže sa ozývala často živá hudba, najčastejšie gitár, bubnov a precíteného spevu. Inak nikto na ostrove zbytočne nerozprával, nekričal a neviedol vášnivé diskusie a polemiky. Nikto nečítal dennú tlač, pretože nikoho nezaujímala. Všetci sa príjemne a spokojne usmievali a ich teplý a hladivý úsmev hovoril za všetko. Úsmev bol pozdravom namiesto slov.

Videla som sa ako úzkou cestičkou a uličkou kráčam k svojmu domčeku, kde ma už čakala kuchyňa hladná po varení večere a rozviaty baldachýn v spálni. Jediná hudba, ktorá sa ozývala v mojom domove bol jemný cinkot zvonkohry, šum stromov zo záhrady, štebot vtáctva a všadeprítomný jemný vánok, dych božskosti a lásky. Cez svoj vlastný pokojný dych som sa spájala s dychom ostrova a splývala s ním v jedno.

Na tomto ostrove som bola slobodná, pretože som mohla pokojne žiť a nemusieť stále dokazovať, obhajovať, vysvetľovať, súťažiť, kričať o pozornosť. Tu všetko plynulo prirodzene vo svojom pokojnom plynutí a každý stále pracoval. Časť dňa mnohí trávili v záhrade alebo vo svojich dielňach a časť dňa sa venovali sebe, umeniu, prechádzkam, vychutnávali krásu prírody a života.

Bolo to najbezpečnejšie miesto, aké som kedy zažila. Vedela som, že môžem len tak ležať na pláži, prechádzať sa zasnená lesom, meditovať na skalách pri východe slnka, či robiť obrady a nemusím nikdy premýšľať ako vyzerám a čo si o mne myslia druhí, pretože tu na tomto ostrove, boli všetci uvoľnení a predovšetkým sa starali o seba, rozvíjali sa a tvorili v súlade sami sebou. Každý prinášal pokoj a lásku sebe a tomuto ostrovu už len tým, že bol spokojný sám so sebou a nikto nepotreboval na seba upriamovať pozornosť, zvolávať, organizovať, či plánovať, pretože všetko sa vždy vyvinulo samé od seba v danej chvíli, na danom mieste, podľa nálady a radosti prítomných.

Tento sen ma svojou atmosférou natoľko zasiahol, že veľa vecí v ňom som lucídne domyslela a vcítila sa hlbšie do celého procesu sna. Potom som opäť zaspala, ale našťastie som nezabudla. Cítim, že v tom bolo čosi viac. Nezabudnem na ten pocit pokoja a spokojnosti so sebou a so všetkým naokolo, pretože verím, že si ho dokážem priniesť i do svojho pozemského súčasného života. Nie je to o dokonalých podmienkach, ale o dokonalej pozornosti, ktorú venujem svojim pocitom a láske.

Ak v noci odchádzam na takéto krásne miesto, verím, že často i na oveľa krajšie miesta, potom niet divu, prečo stále cítim v sebe nádej a volanie, ktoré ma robí šťastnou a tvorivou i v tejto našej "realite". Ale kto vie ako to je. Možno je toto sen a môj skutočný život je tam...

V každom prípade je pre mňa dôležité, že som dokázala precítiť ten pokoj, esenciu, ktorá sa ku mne vracia v istých chvíľach môjho života opakovane a je mojou úlohou byť na ceste tejto esencie, byť v tom stave a prežívať, kultivovať a žiť na základe viery v túto neuveriteľnú hodnotu pokoja a spokojnosti, ktorá vyviera z hĺbky môjho bytia . Z prameňov podvedomia a najhlbších snov, zo studne samotného života.

A prečo ostrov zabudnutých? Pretože iba ľudia, ktorý sa neboja byť zabudnutí v tomto svete, môžu prežívať pokoj v iných svetoch.