So životom sa nedá handlovať

Často si myslíme, že keď niečo spravíme tak a tak, život - osud - karma nám to vráti. Život však nie je výmenný obchod. Zákon príčiny a dôsledku naozaj platí, ale nie, ak sa snažíme život oblafnúť hrami na niečo, aby sme niečo získali. .

"Môžeme oklamať celý svet ľudí, ale nie Život sám."

Niekedy môžeme nadobudnúť pocit, že hnutie pozitívneho myslenia hlása, že naša hodnota sa zrkadlí v tom, čo vlastníme a ako sa nám darí. To je však veľmi ale veľmi relatívne. Dostatok a nedostatok je veľmi relatívny a to, že cítime nedostatok peňazí, zdravia, vzťahov a mnohých iných vecí, ešte neznamená, že sme najhorší ľudia na svete. Ak budeme svoju hodnotu odvodzovať od toho, ako sa k nám správajú druhí a čo vlastníme, padneme do ďalšej pasce, ktorá stavia vonkajšie hodnoty nad tie vnútorné. Prvá pasca je väčšinou tá, že chudoba a utrpenie je sväté. Neznamená to však, že zlatý stred je najlepší. Najlepšie je to, čo práve potrebujeme zažiť a to nám život servíruje či chceme alebo nie a môže to byť všeličo. Ale nedá sa to odvodzovať jednoduchou matematikou pozitívnej psychológie, čo to presne znamená. Každý z nás je iný a na každého z nás platí niečo iné a učíme sa iným veciam ako ostatní a život to vie. Život vie veľmi dobre kto sme a čo potrebujeme zažiť. Preto dôvera v život dáva zmysel a vnútorné upokojenie.

Pre niekoho je dobré byť práve pasívny a čakať, pre iného byť aktívny a rozhodnúť sa, pre ďalšieho spať a snívať, pre iného utekať či zastaviť sa. A to všetko sa stále mení a točí ako koleso osudu a každý z nás zažíva rôzne situácie, ktoré vyžadujú rôzne prístupy a kroky. Život chce, aby sme ho žili a cítili. V prvom rade však musíme cítiť seba.

Nedajme sa strhnúť lákavým názorom, že je nutné byť stále usmiaty, veselý, plný energie alebo že byť bohyňou znamená byť neustále vzrušenou a expresívnou ženou, ktorá žiari. Pre každého je prirodzený a dobrý iný prejav a vyžarovanie. Mnohí ľudia, ktorí sa zaoberajú sebarozvojom a duchovným životom ľahko nadobudnú pocit, že niečo tak úžasné a božské nikdy nedosiahnu a nie sú dosť dobrí. 

Byť sám sebou je niečo iné, je to to Najviac a Najlepšie, ako byť 

ako "svätý obrázok", ktorý práve letí v duchovnej sfére.

Život cíti a vie, čo prežívame. Zrkadlí nám to, ale nám vlastným spôsobom. Preto, keď dvaja ľudia prežívajú tú istú situáciu, pre každého to väčšinou znamená niečo iné. A tí druhí vôbec, ale vôbec nemajú návod na váš život. Ani tí múdri "guruovia".

Niekedy sa nám zdá, že robíme všetko správne a i tak sa nič nedeje. Cítime sa iba vyčerpanejšie a máme pocit, že na nás život zabudol. Vesmír sa na nás vykašľal. Myslím, že to nastáva práve vtedy, keď sa snažíme so životom handlovať. 

Napr. tak, teraz pôjdem na duchovný seminár a potom ... začnem cvičiť a... naberiem odvahu ho - ju osloviť a keď prekonám svoj strach, život sa mi určite odvďačí tým, že mi to víjde... atď...

Handlovanie väčšinou prinesie krátku a malú útechu, ktorá ale stojí istú námahu, ale nevyrieši sa náš základný problém a pocit, ktorý zo života máme. Iba sa viac vyčerpáme. Keď opakujeme handlovanie, vyčerpáme sa až na samé dno. Nie že by nám handlovanie neprinášalo žiadne výsledky, ale vlastne to nestojí za reč.

"Niekedy jednoducho stačí nabrať odvahu a milovať seba, i v tej nemožnej situácii a život si konečne vydýchne a pootočí kolesom osudu a opäť všetko zmení." 

Niektorí ľudia majú zdanlivo všetko. Alebo majú dobrú povesť napr. vo svojej náboženskej komunite. Alebo sa im darí vo všetkom na čo siahnu, ale nikto nevidí a možno nechce vidieť pod povrch vecí. Potom sa stane niečo nečakané. Nehoda, ochorenie, smrť blízkeho... a všetci sú prekvapení. Pre niektorých je takéto nešťastie vykúpením z monotónnosti života, ktorá im síce prinášala úspech a obdiv okolia, ale vnútorne ich nesýtila. Pre iných to môže byť znamenie, že verili falošným hodnotám a stavali na nich svoju identitu, namiesto toho, aby sa spoliehali na svoje vnútorné zdroje lásky. Ale čo to presne znamená pre koho, vie iba hĺbka duše dotyčného človeka. Súdiť druhých a posudzovať ich osud je veľmi neúctivé. Iba život vie, čo robí a prečo to robí. My nie sme vševedúci, aby sme mali právo jednoznačne posudzovať kroky osudu.

"Nech je to už ako chce, najmúdrejšie je priznať si, že nevieme a nerozumieme životu, ktorý nás vždy prekvapuje a odhaľuje nám to, čo potrebujeme zažiť."