Tajomstvo nášho poslania

V duchovných a sebarozvojových kruhoch sa často hovorí o životnom poslaní, o tom, že nájsť ho, znamená nájsť svoje životné šťastie a naplnenie. Vyhrať... nájsť zmysel života. Často sa však životné poslanie zamieňa s kariérou, či so získaním niečoho alebo niekoho. 

Životné poslanie nie je škatuľka do ktorej sa zmestí viac ako jedna osoba. Každý má svoju škatuľku a nikto iný ju za nás nevyplní. Nikto iný nie je schopný ju nájsť, otvoriť a zmestiť sa do nej, byť v nej doma a žiť v nej okrem nás samotných! 

Je naivné a necitlivé sa domnievať, že životné poslanie je niečo, čo sa ľahko vtesná do jednej úžasnej marketingovej sebaprezentačnej vety, typu:"Som žena plná elánu, ktorá inšpiruje druhých na ceste k ich vlastnému podnikaniu." I keď prečo nie? Ale životné poslanie vnímam ako niečo nesmierne hlboké, hlboký pocit v nás, ktorý nie je možné vysloviť, iba cítiť a nasledovať. Životné poslanie sa nedá zhrnúť do rolí rodič, partner, podnikateľ, umelec, či spasiteľ. Je to niečo oveľa hlbšie v nás a iba my cítime, či žijeme pravdivo alebo nie. I to ako držíme šálku a pijeme, ako sa smejeme a ako sa dotýkame, je súčasťou nášho poslania. Je to prejav našej pravej esencie cez pozemskú cestu človeka.

Životné poslanie nie je súbor domácich úloh a ak máme stále pocit, že ho nemôže nájsť, je otázka, či sme už našli seba, či načúvame sami sebe a či sa máme dostatočne radi, pretože životným poslaním je predovšetkým udržiavať sa vo vnútornom pokoji, radosti a láske. A ak to bude naša priorita, vonkajšia cesta sa už ukáže sama. A áno, u každého iná. Ale naopak to nejde. Začína to vždy od nás. Nič a nikto zvonka k nám nepríde, kým nie sme pripravení to rozoznať a správne uchopiť.

A vtedy môžu zosilnieť vonkajšie tlaky na nás. Nikto nám nemá právo hovoriť, že by sme mali robiť to či ono, že už máme na to vek, že na to vek už nemáme, že je načase mať deti a rodinu alebo naopak, že už nie. Ďalej to, aké máme vzťahy, koľko a či vôbec máme vzťah, je iba naša vec. Nemusíme svoje rozhodnutia nijako a nikomu vysvetľovať, nikomu sa spovedať zo svojich rozhodnutí, dokonca ani vysvetľovať, že to tak cítime a nevieme prečo a "iba" nasledujeme hlas srdca. Nie, stačí povedať, že sme sa tak rozhodli a iba opakovať, že je to naše rozhodnutie a hotovo.

Pocit viny je najlepší spôsob ako nás zviesť z cesty. Najlepšie sa manipuluje strachom a vinou. 

A už vôbec nikto a nič nám nemá právo hovoriť ako by sme mali vyzerať a ako by sme mali chodiť upravení. Je to nehorázna drzosť a neúcta voči životu človeka. To, že to naša kultúra a spoločnosť umožňuje a dokonca podporuje šikanu ľudského tela, je iba odrazom obrovskej epidémie nesebaúcty a nelásky k vlastnému životu. Aj keď sa to nemusí zdať, ale práve základ naplnenia životného poslania, je milovať a ctiť svoje telo, pretože bez zdravia tu veľa toho nespravíme. Pre ľudí s postihnutím, ľudí s vrodeným či získaným zdravotným obmedzením to platí trochu inak. Ale aj pre nich je zdravie základ ich cesty, pre každého z nás je dôležité si udržiavať zdravie v rámci možností.

Akosi zabúdame, že sem prichádzame ako slobodné duše, slobodné bytosti, ktoré majú svoje plány. Každá duša má svoj plán, cestu a dohody s inými dušami, ktoré prichádzajú súbežne s ňou. Nie je možné sa vyhnúť niektorým veciam, ale je možné sa vyhnúť tým nepravým cestám, rozhodnutiam a ľuďom, pre ktoré a ktorých sa rozhodujeme len preto, že od detstva a po celý život cítime silný tlak spoločnosti, rodiny a priateľov, často kultúry či náboženstva, byť takým či onakým človekom a robiť veci určitým spôsobom.

A hlavne sa zaradiť do spoločnosti a systému. Ale my nie sme vojaci, aby sme sa zaraďovali a nie sme ani domino, ktorého slabosť spočíva práve v tom správnom zaradení a následne spoločnom zrútení sa. 

Ak sme sami za seba, sme silnejší a predovšetkým slobodní a šťastní.

Čo dodať?