Telo Bohyne
Ženy stelesňujú Bohyňu a muži stelesňujú Boha. Spolu tvoria jednotu a spojenie, ktoré tvorí nový vesmír.
(Pod pojmom Bohyňa myslím ženskú silu - svetlo - lásku, ktorá je prejavom všelásky - všesily. A pod pojmom Boh myslím mužskú silu - svetlo - lásku...)
"Ženy sú lúče žiary Bohyne."
Každý lúč je svojský a iný, pretože Bohyňa sa chce prejaviť vo všetkých podobách krásy, ktoré len existujú. Porovnávanie je mylné a je možné, iba ak ignorujeme celok a sme oddelení od božskej jednoty.
Ak sme si vedomé toho, že naše telo je súčasťou tela bohyne, že my sme jej predĺženou časťou a dokonale zapadáme do celistvosti Bohyne práve tým, aké sme, získavame späť to pravé a prirodzené seba-vedomie alebo skôr seba-uvedomenie.
Vedomie tela bohyne
Je vedomie, ktoré keď máme, cítime sa skutočne celistvo. Spokojne sami v sebe, sami so sebou. Cítime sa byť v poriadku.
Nemáme potrebu ani snahu sa zapáčiť, či robiť zo seba peknú, príťažlivú, pretože už sme dobré také, aké práve sme. Nenapodobňujeme nikoho, nepreberáme módne trendy, ale máme svoj štýl.
Nehrajeme hry a cítime sa v tele uvoľnene. Vieme, že i všetci ostatní sú v poriadku v takých telách, v akých sú.
Ak niekto spochybňuje naše telo, nemusíme to brať tak osobne, pretože sme napojené na bohyňu. Náš lúč svetla vedie k samotnému jadru Bohyne, kde je všetko nepravdivé spálené a premenené opäť na svetlo a lásku. Ľudia, ktorí útočia na naše telá, nie sú v jednote s božským. Sú odpojení a závislí iba na svojom malom oslabenom lúči svetla, ktorému chýba prazdroj lásky.
Nie sme krásne ani škaredé, sme jednoducho správne. Polarita krásy a škaredosti je možná iba v koncepte porovnávania sa a noriem. Môžeme sa cítiť byť krásne a dopriať tieto pochvaly i druhým, nesmie sa to však stať akýmsi pravidlom, pretože tým zbytočne vytvárame polaritu. Ak sme teda všetky krásne, načo to zbytočne rozpytvávať. Je to samozrejmosť. Rovnako ako to, že sme ženy. Neprídeme k niekomu a nezačneme mu hovoriť, že je žena či muž. Ak niekomu povieme, "jé, aký si vysoký"..., môže to byť kompliment. Ale potom by to znamenalo, že byť nízkym nie je dosť dobré. A podobne i v iných prípadoch. Nechcem tým povedať, že úprimne pochváliť je zlé, ale je dobré si uvedomiť, čo za tým skutočne je. Aké naše presvedčenie nás vedie niektorým ľuďom dávať komplimenty a druhých si nevšímať? Čo nosíme v sebe za predsudky voči niektorým typom ľudských tiel a naopak, ktoré typy tiel neprirodzene vyzdvyhujeme? Nie je to až tak o druhých. Sami v sebe takto môžeme spoznávať vlastné obmedzenia a predsudky voči ľudským telám a rozmanitosti prírody. Alebo tým zisťujeme v čom sami seba neprijímame? Čo sa nám na nás nepáči a na druhých to potom nezdravo obdivujeme? Alebo závidíme?
Normy krásy a spoločenské povedomie o tom, čo znamená byť krásnym človekom, je oberaním o silu, ktorá nám bola prirodzene daná. Znecitlivujeme seba a svoje telá, aby sme zapadli a tak strácame to najcennejšie. Kontakt s vlastnou Dušou. Pretože naša Duša sídli v našom telo. Telo je chrámom Duše. Ak nectíme a necítime svoje telo, ľahko sa stávame manipulovateľnými v mnohých oblastiach života a odovzdávame svoju silu a vôľu otrokárskemu systému.
Ak sme celistvý v sebe a vnímame celistvosť i okolo seba, nikto nie je viac či menej. Sme si rovní, nie však rovnakí. Zmývanie prirodzených rozdielov v dnešnej spoločnosti vedie k ešte väčšej ignorácii a necitlivosti voči sebe.
