Ženský súboj alebo Súcit a spolupráca

Dalo by sa povedať, že som zažila práve iba to prvé, ale verím, že je možné i to druhé.

Čo si pamätám na začiatok dospievania a strednú školu, dievčatá sa porovnávali medzi sebou najmä na základe svojho vzhľadu. No a často to ostáva i do dospelosti. Zažila som a bohužiaľ stále zažívam dosť nepríjemných, ponižujúcich a útočných situácií práve pre svoj "príliš" krehký vzhľad, najmä pre veľmi malé prsia v porovnaní s priemerom a pre absolútne neprijateľné prsia v porovnaní s dnešným ideálom ženskej krásy. Našťastie je tu jedna veľmi dôležitá osoba, ktorá stojí vždy pri mne. A to som ja. A je to smutné, ale za tie roky som nestretla nijakú inú ženu, ktorá by mala citlivé sebavnímanie k sebe, aby ustála svoju prirodzenosť a ustála ju najmä pred svetom. 

Nie je to o sebavedomom vystupovaní, ale o Vernosti sama k sebe.

Pamätám si na ohováranie a nelásku, ktorú mali spolužiačky na strednej voči jednej našej veľmi obéznej spolužiačke. A pamätám si i na ohováranie jednej našej vysokej, štíhlej, blonďavej a dnes i veľmi úspešnej spolužiačky, ktorú nemohli mnohé dievčatá vystáť pre jej modelkovskú dokonalosť. A tak by som mohla pokračovať. Viem si predstaviť ako ma ohovárali, keď som si chodila pokojne v obtiahnutom tričku a nemala som pushupku a ukazovala svetu svoje skutočné prsia. 

Najviac ma v živote zaskočili a nemilo prekvapili situácie, kedy mi tkz. inteligentní ľudia nepríjemným, často ironickým alebo povýšeným spôsobom dali najavo, aký úbohý hrudník mám. Od učiteľky po dôležitých klientov v práci. A boli i veľmi vulgárne a ponižujúce útoky od mužov, pokojne na ulici a vrchol všetkého bol jeden môj bývalý šéf.

Vtedy si poviete, čo robím zle? Nemyslím dosť pozitívne? Mám negatívne predsudky sama voči sebe? Nuž, neviem, čo je na tom zlé, ak chcem ostať sama sebou a prirodzená. Pamätám si ako mi moja kamarátka, keď nám bolo asi 18 povedala, že keby mala také prsia ako ja, spácha asi samovraždu. Nemyslela to zle, bola úprimná a sama dnes bohužiaľ podľahla tlaku doby a podstúpila labioplastiku, dokonca dvakrát a mnohé iné procedúry od laserového odstránenia ochlpenia a podobne... Nikdy nebola so sebou spokojná, nie je a neviem, či bude. Som rada, že moje sebavnímanie nie je na takej úrovni ako jej, i keď to nie je so mnou vôbec dokonalé. Bolesť a plač ma často sprevádzajú, keď si myslím, že už nevydržím ten tlak sveta naokolo a zároveň ignoráciu mojej pravej podstaty a potrieb. 

Skutočných potrieb ženy. A jednou z nich je cítiť sa krásna i pre ostatných (nie pre všetkých). Nie krajšia ako iní, ale rovnako krásna a dôležitá ako ktokoľvek iný. Cítiť sa prijatá taká, aká som. Nie s dokonalým makeupom, prefarbenými vlasmi, po depilácii, s plastikou a bohvie s čím ešte, myslím skutočne prirodzený stav tela, kedy sme najzraniteľnejšie, ale zároveň najcitlivejšie a najviac pripravené prijať všetko dobré i zlé. Prijať to a premeniť do svojej sily.

Ženy sa chcú cítiť krásne, ale uspokojujúce to je, iba ak sú rešpektované pre svoju jedinečnú a prirodzenú krásu. Nič iné dlhodobo nefunguje. Byť ocenená za masku je tak bolestivé, že to nakoniec vedie k vnútornému zrúteniu sa.

Je smutné, ako sa plastiky považujú za úplne prirodzenú vec. Pohoršujeme sa nad ženskou obriezkou v Afrike a my si pokojne dobrovoľne líhame so zdravým telom pod nôž a ešte za to platíme. Sme skutočne civilizovaná spoločnosť?

Kde začína súcit?

U mňa začal tam, keď som pochopila ako neuveriteľne ťažký vnútorný život musia mať ženy, ktoré sa znetvorujú a neuznávajú také, aké sú. Ako hlboko prázdne a bez lásky sú. Ako sa trápia a nevedia nájsť cestu von. Ako sú nešťastné a zlomené. Necítia, nemyslia, iba konajú ako sa očakáva, pretože sa boja pomyselnej smrti. Smrti ich statusu, ktorý by stratili, ak by nenaplnili očakávania druhých a chorej spoločnosti. A tak mnohé i útočia, ohovárajú, pretože ich ohrozuje všetci a všetko, čo im pripomína, ako veľmi klamú samé seba, ako veľmi zrádzajú samé seba a ako sú v skutočnosti neuveriteľne hlboko zranené.

"Iba nešťastné ženy môžu útočiť na druhé ženy"

"Iba nešťastní ľudia môžu ubližovať druhým ľuďom"

Nie je ľahké si to pripomínať vo chvíli, keď vás niekto zraní či zradí, ale je to veľmi oslobodzujúce, pretože vás potom nemôže nik viac ohroziť. Ak máme súcit, máme pochopenie a nepotrebujeme sa hádať, bojovať a víťaziť. Chceme spolupracovať.

To však neznamená, že by sme si mali nechať po sebe šliapať. Zdravé a silné osobné hranice sú základ. Odísť od ľudí, miest a situácií, ktoré nam ubližujú je veľký prejav sebaúcty a sebalásky. Ale bez drámy, zbytočných hádok a zatrpknutia. Iba ego miluje drámu. Naše skutočné ja vie, kto je a nepotrebuje bojovať o svoju pravdu či existenciu. Presviedčať a argumentovať.

"Ak viem, kto som a aká som, nik ma už viac nemôže ohroziť"

Nie je ľahké byť ženou v dnešnom svete. Nehrajme sa na emancipovanosť a rovnoprávnosť, k tomu máme ešte ďaleko. Svet je oveľa zložitejší. Nehrajme sa na standfordské paničky, lebo tak mi dnešná doba pripadá. Zamrznutý úsmev, predstieraný úspech, dokonalosť a sterilita. Kde je pravda a srdce...?

Pravdou je, že čím viac si dovoľujem byť zraniteľná a cítiť svoju bolesť, tým sa stávam vnútorne silnejšou a vyrovnanejšou. Pre mnohých ľudí som neprijateľná po mnohých stránkach a bohužiaľ i pre najbližších. Ale čo na tom záleží, keď viem, že nezrádzam samu seba a cítim podporu z vlastných hĺbok.

"Nepredám svoje srdce ani za všetky dary a potlesk tohto sveta"

"Chcem byť nádobou plnou lásky 

a nie prázdnou, do ktorej si svet vyleje svoju špinu, pretože som zúfalá"