Žitie v posvätnej dualite

Dualita - Telo a Duša

Prišla ku mne skúsenosť s uvedomením v rozšírenom stave vedomia. Dívala som sa na svoje ruky a náhle som si uvedomila, že som v tele. Presnejšie som cítila, že som v tele ako v nejakom obydlí, mieste, ktoré možno nazvať mojim súčasným domovom, prostriedkom, cez ktorý môžem žiť pozemský život. Ten pocit je blízky pocitu pred opustením tela, ale v tomto prípade ide o rozšírený stav vnímania a nie následný únik z tela. Vnímame telo, ale i dušu. Telo ako niečo, čo používame a dušu ako svetlo a zdroj v nás. Paradoxne som práve v tomto stave čiastočnej oddelenosti pocítila veľkú láskavosť a úctu k môjmu telu. Duša je zasa nemenná a dokonalá podstata nás samotných, ktorú nemožno zničiť, zabiť, či nejako poškodiť. I keď my sa od nej môžeme odvrátiť a žiť čisto telesný život, v ktorom nás zmietajú emócie a riadia myšlienky, ktoré nemajú kotvu vo svetle duše. Práve emócie a myšlienky pomáhajú správne prežiť túto dualitu a pochopiť jej podstatu. Sú mostom, ktorý nám dáva možnosť zažiť túto skúsenosť.

Čo sú teda emócie a myseľ - cítenie a myslenie

Emócie a Myseľ, teda to, čo cítime a čo si myslíme, vnímam ako mosty medzi telom a dušou. Spájajú oba brehy a dokážu prinášať informácie z oboch svetov. Zápisy v našom tele, najmä v jeho energetickom poli presahujú i našu pamäť, niekto to nazýva limbický zápis či bloky z detstva a podobne...

Cítenie lásky je najvyššou formou využitia emócií.

Naše myšlienky sú vo veľkej miere naučené a prijaté vzorce, ktoré nás viac brzdia ako rozvíjajú, avšak schopnosť myslieť nám prináša možnosť tlmočiť vyššie pravdy do jazyka či remesiel, technických vynálezov a i...

Myseľ so svojou schopnosťou vízií a predstavivosti prináša dokonalý nástroj božského vedenia.

Emócie a Myseľ sú protipóly, ale vzájomne sa potrebujú a podporujú. Dokážu spolu tvoriť a prinášať to božské na Zem a zhmotňovať vyššie pravdy.

Nie sú však našou najhlbšou podstatou ako Duša a nie sú ani hmotným nástrojom ako Telo.

Zraniteľnosť

Všetci máme skúsenosť s bolesťou a trápením. Stotožňovanie sa s tým, čo sa nám deje vo vonkajšom svete nazývame falošným egom. Ego môže predstavovať vieru v to, čo je hmotné, emočné či intelektuálne. A je to v poriadku, pokiaľ vnímame i našu hlbokú podstatu. A tou je duša. Večné svetlo v nás. Je prirodzené kolísať medzi rôznymi pocitmi a myšlienkami - domnienkami, ale je dôležité mať kotvu v sebe, v tom najhlbšom bode v nás, kde sídli pravda, duša, naša podstata. Ak sa vieme vždy vrátiť do domova duše, sme slobodné ľudské bytosti a nie len otroci vonkajších udalostí a z nich plynúcich neriadených emócií a myšlienok a falošnej viery v ne.

Je prirodzené cítiť strach a iné negatívne emócie, bojovať proti nim nie je možné, vedie to iba k potlačeniu a k otupeniu. Tupí ľudia sú ako roboti, tu sa ľudskosť vytráca.

Sme viac ako naše okolnosti života, i keď sa nás dotýkajú, nie sú výpoveďou hlbokej pravdy a našej podstaty. Jednoducho nebrať si veci osobne ako sa píše v štyroch dohodách.

Rozšírený stav vnímania seba samého

Pochopenie kým skutočne sme, vyžaduje rozšírený stav vnímania, vedomia v tom zmysle, že vnímame svetlo v nás, dokonalosť duše a zároveň vnímame svoje emócie, počujeme svoje myšlienky a prežívame svoje telo. Súlad je možný, iba ak máme kotvu vo svojej duši. Ukotviť sa v intelekte a v jeho myšlienkach vedie ku otupenosti a stádovitosti. Ukotviť sa v emóciách vedie k dramatickému životu. Ukotviť sa iba v tele vedie k agresívnemu správaniu a k boju o prežitie. Veľa ľudí volí niečo medzi tým, ale práve na dušu zabúda a tak vzniká neudržateľný spôsob života našej civilizácie.

Môžeme byť  viac intelektuálny, či viac emočný alebo telesný, na tom nezáleží. Ale je dôležité byť si pri tom vedomí duše v nás, niečoho, čo presahuje našu ľudskú skúsenosť i náš ľudský život.

Vedec zvyčajne žije viac vo svojej mysli, umelec viac vo svojich emóciách a športovec viac vo svojom tele. Remeselník nutne potrebuje intelekt i ruky-telo, všetci využívame všetko, ale v rôznej miere a rôznymi spôsobmi. A to je v poriadku. No spojenie s dušou potrebujú bytostne všetci. Nielen sami pre seba a svoj pocit zmyslu zo života, ale i preto, aby dokázali tvoriť v láske a v prospech seba i ostatných. Byť prínosom pre seba i druhých.

Mať srdce na správnom mieste, je možno to pravé vyjadrenie, ktoré znamená život na križovatke všetkých možností a schopnosť si v každom okamihu života vybrať tú správnu cestu.

Duša a srdce nie sú to isté, ale srdce dáva duši ten najväčší priestor a možnosti ako sa vyjadriť. Srdce je najväčšia brána pre dušu, pretože v srdci sa stretáva "dolný" i "horný" potenciál čakier.

Sme skúšaní v hre života

Dôležitým znakom žitia v rozšírenom stave vnímania seba samého je, že vnímame svoj život ako hru, ktorá práve prebieha a je síce dôležitá, ale je premenlivá a nie je večnou pravdou. Testuje naše možnosti, našu ostražitosť, vieru a nevieru v bludy, schopnosť brať si veci osobne - tie dobré i tie zlé... Sme skúšaní stále a neustále, máme možnosti volieb ako sa zachováme, ako sa postavíme k sebe, ku druhým, ku životu. Stále si volíme, čomu uveríme. Či veríme svojej osobnej dôležitosti alebo neschopnosti. Oboje je zvyčajne klam. Sme stále skúšaní, či sa necháme poháňať životom za falošnými a takzvane dôležitými cieľmi, alebo dáme prednosť pravdivému bytiu. Sme skúšaní, či sa vieme odpútať od role obete i od role víťaza. Je toho toľko a každý má ten svoj predpísaný scenár skúšok, ktorý sa postupne mení podľa toho, ako sa slobodne rozhoduje a uvedomuje či naopak.

"Posvätná dualita je vedomá jednota bytia duše a tela."