Zmysel, Smrť a Hnojivo života

Mnohí môžu strácať chuť žiť a na prežitie je nevyhnutné maž nejaký zmysel života, inak sa prepadáme do prázdnoty depresie, ktorá môže viesť k sebazničeniu. Ľudia prekonajú veľké útrapy, ak majú nejaký dôvod prežiť, zmysel života, pre ktorý sa oplatí žiť. Pre niekoho sú to deti, iní veria svojim inovatívnym snom a vynálezom, niekto verí v lásku, hodnoty, v božský princíp, ktorý vnáša svojim životom a vyžarovaním do sveta. Je to rôzne, ale vždy je to veľmi pádny dôvod a vždy je spojený s láskou a vierou. I veľmi zarputilí fanatici, násilníci, v konečnom dôsledku hľadajú lásku, ale veria v cesty, ktoré sú ničiace.

Je ľahké stratiť nádej a zmysel života, najmä ak sa pozrieme na okolitú prírodu a dôsledky ľudskej činnosti, ktorej sme či chceme alebo nechceme súčasťou. Najhoršie je, ak nevidíme budúcnosť pre ďalšie generácie. V súvislosti  s beznádejou a neschopnosťou vidieť vlastný zmysel života, ma napadla myšlienka, ktorá môže do istej miery povzniesť ducha a zároveň nastoliť určitú pokoru voči životu.

Ako sa hovorí na popolcovú stredu - "Si prach a na prach sa obrátiš"

Zhodou okolností je zajtra popolcová streda a ku mne prišla táto téma z ničoho nič. Vnímam to tak, že i keď máme pocit, že náš život nemá zmysel, po smrti sa rozložíme na zem a staneme sa súčasťou kolobehu prírody ako hnojivo pre nový život a to je dôležité poslanie. Naše telo počas života nazbiera a uloží v sebe veľa toxínov a jedov, ktoré prijímame stravou či inak z prostredia. Spaľovanie mŕtvych má prísne pravidlá, pretože pri ňom vzniká nebezpečný toxický dym. V minulosti tomu tak nebolo, ale od čias priemyselnej revolúcie sa to mení. Naša duša stúpa na "nebesia" a naše telo zostáva tu na Zemi ako ekologická záťaž, ak sme žili tak, že sme prijímali so životom nezlučiteľné látky. 

Akým hnojivom sa stáva naše telo pre túto planétu?

Môžeme byť pokojne uložení v lone prírody alebo sa naše mŕtve telo stáva nebezpečným toxickým odpadom, ktoré je nutné bezpečne pochovať? 

Znie to zvláštne, ale myslím si, že do veľkej miery sme zodpovední i za túto časť nášho posmrtného života. Alebo skôr zodpovední za naše nerecyklovateľné pozostatky. 

"Byť po smrti výživným darom pre túto Zem, ktorá nám dala telo a nezištne nás živila, je malé ďakujem za to všetko, čo pre nás Zem urobila."