Cesta osamelej hrdinky

Niektorým ľuďom sa stáva, že sú na ľudskej ceste ľudsky sami. Všetci sme tu sami za seba a sme výhradne zodpovední za svoje životy, ale pred niektorých sa postavia úlohy a skúšky, ktoré sú tak zvláštne a nové, že nie je možné nájsť vo vonajšom svete útechu a pomoc. 

I keď nič nie je nové a všetko, čo prežívame v nejakej obmene prežíva i niekto iný na inom mieste planéty, alebo prežíval v inom čase a v inej dobe. No v našom okolí a v dosahu nášho poznania nepoznáme človeka, príbeh, starý ani nový, ktorý by nás mohol viesť. Byť nám nádejou. Zdá sa, že sme prví, kto čelí takémuto typu problému, ktorý je tak jedinečný ako my sami a nie je možné ho zdieľať s ostatnými. A keď sa o to pokúšame a konečne naberieme odvahu zdieľať svoje pocity, narážame na nepochopenie až odsúdenie. Potom sa cítime ešte horšie. Zvonka cítime absolútnu ignoráciu toho, čo prežívame a vo vnútri máme búrku, ktorú nič a nikto nevie utíšiť a nemôžeme ju ani vyjadriť navonok, ak nechceme vyvolať nevôľu okolia. 

A to je skutočná cesta osamelej hrdinky či hrdinu. Je to desivá cesta, niekedy máme pocit, že žijeme viac cez svoju masku a tlmíme svoju skutočnú bolesť alebo máme obavy, že sme schizofrenickí.

"Tí najsilnejší dostávajú úlohy, na ktoré niet odpovedí vonku"

Osamelosť vie ukrutne bolieť. Je jedno koľko je okolo vás ľudí, ak ani jeden nepozná zákutia vašej duše a ani nechce poznať, pretože sa desí ľudskej hĺbky i sám v sebe. Nastávajú pochybnosti o svojej kompetencii, hodnote a sebaúcta dostáva zabrať, pretože čo som to za človeka, že nezapadám? Som zle, som tu zle alebo niečo robím zle.

Cesta osamelej hrdinky či hrdinu je špecifická tým, že to nie je cesta na ktorej okolo vás stoja zástupy ľudí a tlieskajú vám a podporujú vás. Nie je to cesta, kde vás má väčšina rada, skôr naopak. Buď ste ignorovaní alebo ohováraní, často bohužiaľ napádaní. No, za tú pravdu, ktorá sa na tejto ceste hrdinke-hrdinovi otvára, to skutočne stojí.

Osamelé hrdinky-hrdinovia majú často, ak nie každodenne, pocit zlyhania. Pretože ísť za svetským úspechom, či súhlasom, nie je ich prioritou a tak sa mu chtiac nechtiac vzďaľujú. Navonok to vyzerá ako spoločenská samovražda, samovražda statusu, koniec povesti osoby so zdravým úsudkom. Táto cesta nie je o odriekaní i keď sa to niektorým zvonka môže zdať. Je to cesta pravdy, cesta toho, čo cítim ako správne v danej chvíli.

Víťazstvo osamelej hrdinky-hrdinu nastáva vtedy, keď si uvedomí, že ísť si za svojou vnútornou pravdou je víťazstvo samotné. Mať vedomie, srdce a telo odovzdané ceste pravdy, je ako byť majákom uprostred veľkej búrky. Majákom, ktorý priťahuje svetlo z vesmíru a privádza ho na Zem. 

Osamelé hrdinky a hrdinovia sú stĺpy svetla, ktoré spájajú nebo so zemou. Väčšina ich v dave prehliada, no z vesmírnej perspektívy sú ako kvety, jasné hviezdy, svetielka nádeje, ku ktorým prúdi láska z celého vesmíru, aby ich podporila.

Osamelé hrdinky a hrdinovia sú transformátori najčistejšej sily, ktorá prichádza z vesmíru na Zem. 

Má to význam byť čistým svetlom, prúdom bytia, ktoré je pre ostatných neuchopiteľné, slabé a naivné, ale vo svojej podstate je tak silné, že iba ono priťahuje zázraky a iba vďaka čistému bytiu sa na Zemi môžu diať veci, ktoré posúvajú túto Zem k láske. Ladia ju a priťahujú požehnanie pre všetkých. Je odvážne byť tak užitočným a zároveň prehliadaným, ale je to tak dobré. 

V skutočne zdravej spoločnosti niet hrdinov. Všetci tancujú tanec lásky. Preto je pre mnohé osamelé hrdinky a hrdinov nezmyselná cesta spasiteľstva a obdivu, pretože nevychádza z jednoty a rovnosti.

Víťazstvom cesty života je nestratiť dušu, nestratiť cit, radosť z maličkostí a krás prírody. Nestratiť nevinnosť a údiv. Nestratiť vieru v nekonečnú lásku. Nestratiť seba.

"Zachovať si dušu v tomto svete, je tým najväčším úspechom a svetlom, ktoré môže človek dosiahnuť, pretože žiť skrze dušu je našim skutočným poslaním"

A to stačí, byť pravdivým svetlom stačí!