Čo sa vám môže prihodiť na duchovnom seminári

Alternatívne kurzy a školy, duchovné semináre a workshopy a iné duchovné stretnutia sú miestom, kde môžete zažiť nielen krásu svojej duše a povznášajúce pocity, ale i kopu nemilých a nepríjemných vecí. Našťastie moje skúsenosti nie sú také hraničné ako v prípade žien, ktoré naleteli kadejakým úchylným guru, ale sú skôr obyčajne ľudské ako bežný deň a jeho niektoré nepríjemné strety. A tiež musím povedať, že som vlastne pochodila veľmi málo týchto duchovných škôl a seminárov, keďže som dosť nedôverčivá a vyberavá.

"Si divná..." - tak toto som si vypočula od jednej ženy, ktorá so mnou bola na kurze a pri vzájomnom aurickom liečení (prikladanie rúk k aure, nie na telo) som povedala, že by som chcela použiť červenú farbu na liečenie korunnej čakry - v oblasti hlavy, na čo som sa dozvedela, že som čudná a čo to akože chcem, pretože červená farba patrí k prvej čakre, oblasť konečníka, sedacej časti, nôh... jednoducho je so mnou niečo zle, keď to chcem takto. Riadila som sa vnútorným pocitom a potrebou. Červená farba pre mňa predstavuje veľkú fyzickú ochranu pre celé telo a červená je skutočne silnou a najfyzickejšou farbou. Nuž ale čo, keď príručka o tom nepíše, tak som určite divná a čudná. A bodka.

"Nemáš to v sebe spracované a preto to zažívaš.... 

Ak by si to mala v sebe vyriešené, nikto by sa k tebe tak nesprával... 

No tak, nepreháňaj, to si namýšľaš, to ti určite nespravili.... 

Vždy som mala nádej, že na duchovných stretnutiach nájdem svoju spriaznenú dušu, kamarátku, ktorej by som sa mohla zdôveriť s tým, čo ma najviac trápi. Nájsť niekoho, kto by ma skutočne pochopil a vypočul. Aby som nemusela svoje boľavé tajomstvá niesť sama. Ale to som sa prerátala. Vždy, keď som sa čo i len trochu otvorila, stačila jedna veta, ktorá načrtla, čo ma skutočne trápi, bola som veľmi milo odbitá, samozrejme s úsmevom a múdrosťou k tomu, pretože beda, ak ste skutočne úprimná, každý sa zľakne toho, že by ste zdieľaním svojej bolesti mohli otvoriť ich vlastné zašliapané a znecitlivené časti duše. 

Takže, ak ste niečo boľavé prežili, je to najskôr vaša vina a výsledok vášho presvedčenia a nastavenia, poprípade karmy. Áno, na tom je veľa pravdy, ale povedzme si na rovinu, ak zmením svoj postoj, zmením seba, ale to neznamená, že sa musia všetci okolo mňa tiež zmeniť. Môžu, ale určite nie všetci. Je nevyhnutné mať zdravé hranice a povedať nie i tým najbližším, ak je to treba. Ale to neznamená, že sa celý svet točí okolo mňa a všetko bude pozitívne, ak budem pozitívna ja. Nie som predsa zodpovedná za to, že druhí sú hulváti, necitlivci, násilníci a podobne..., ale som zodpovedná sama za seba, aby som sa čo najviac uchránila pred takými ľuďmi. V takej miere, v akej som schopná. A tak priznávam si svoju zodpovednosť, že moje zranenia nemuseli byť také, aké sú, ak by som menej dôverovala a otvárala srdce a nechcela sa s každým priateliť a chápať každého. Takže aj preto nechodím príliš na veľa seminárov a nerobím veci podľa návodu druhých, pretože som zažila veľa hlúpych predsudkov voči mne bez toho, aby ma tí ľudia skutočne vypočuli, či poznali.

"My sme tí duchovní a oni nie..." ou, ou, ou :), tak túto vtipnú a zároveň smutnú myšlienku vyslovila na jednom workshope žena, ktorá práve započala svoju duchovnú cestu, pretože sme sa tam zišli tí, čo boli na tejto ceste dlho i tí, čo boli kratšie a práve táto "začiatočníčka" zavelila túto namyslenú múdrosť. Bola to veľmi sympatická a milá pani, ale toto hovorilo za všetko. Tí  skutočne duchovní môžu byť kdekoľvek a vôbec o tom ani nevieme. Nemusia sa vlastne vôbec zaoberať duchovnom, ale jednoducho sú to ľudia so zdravými hodnotami a čestnými činmi. Ak niekto číta duchovné knihy a chodí na duchovné semináre, ešte to neznamená, že je to človek so srdcom a rozumom.

"Kto vie, čo jej zrkadlí jej postihnuté dieťa, jej i jej mužovi...?"

Táto "strašná" karma v podobe postihnutého dieťaťa je tieňom, ktorý určite niečo zlé a nevyriešené znamená pre túto rodinu. V podstate áno, deti prichádzajú ako učitelia a poslovia pre rodičov i svet naokolo. Ale tak ako to povedala jedna žena na túto pani s postihnutým dieťaťom, bolo to skoro ako obvinenie, nebolo to citlivé ani chápavé. Nepáčilo sa mi to a v tej chvíli som bola skutočne zarazená a nezmohla som sa na slovo.

"Vďaka bohu za otvorenosť doby a možnosť širokej škály škôl, kurzov, seminárov a workshopov a iných stretnutí inak zmýšľajúcich ľudí, ale i tu platí, že veriť predovšetkým sám sebe je najdôležitejšie."