Horšie ako bolesť...

Čo je horšie ako bolesť samotná?

"Ignorácia legitimizuje agresivitu"

Bolesť najmä tá vnútorná a hlboká, ktorá túži byť objatá a pochopená, prijatá a vyliata cez slzy, krik i nadávky, tak táto bolesť môže byť chladným spôsobom ignorovaná, kruto odmietnutá ignoráciou a nevšímavosťou.

Práve neuznanie našej bolesti, tragédie, pocitov, ktoré máme voči nejakej našej skúsenosti vedie k ešte hlbšej bolesti, ktorá zbytočne predlžuje celé trápenie.

Ignorácia, nevšímavosť, NEUZNANIE, že veci boli tak ako boli a ublížili nám, prináša krutosť, ktorá sa zarezáva ešte hlbšie ako pôvodná bolesť.

Najhoršie toto neuznanie a ignoráciu nesieme od najbližších, často to však býva i záležitosť spoločenského systému a kultúry, ktorá isté veci nechce vidieť a ignoruje. Najmä voči určitým udalostiam a skupinám ľudí.

Ignorácia môže byť až výsmech od druhých, toho čo cítime, môže to byť úplne popretie nášho nazerania na situáciu, popretie, že nehovoríme pravdu, obvinenia, že si niečo nahovárame, vymýšľame, či dokonca útočíme na niekoho. Zo strachu z ešte väčších problémov radšej stíchneme, ale tým sa naša vnútorná bolesť nestratí, práve naopak.

Jedna známa mi rozprávala príbeh ako ich v detstve sexuálne obťažoval farár a ona sa odvážila doma o tom povedať mame. Tá ju vyfackala a vynadala jej, že sa rúha a klame a... veď si to viete predstaviť. Kedysi mali pán doktor, pán farár a pán neviem kto vždy pravdu.

Často sa môže stať, že ak naši rodičia prešli niečim podobným, čím prechádzame my a hľadáme u nich útechu, radšej nás zahriaknu, prinútia nás sa prispôsobiť, vydržať, potlačiť to v sebe. A to sa deje vtedy, ak sami nemajú v sebe vysporiadané bolestivé spomienky. Stvrdli a učia nás tomu istému. Byť tvrdí a necitliví, aby sme prežili. Kto ale prežije? Duša, či "Netvor" v ľudskej koži?

V rámci spoločnosti a histórie by sme našli veľa podobných príkladov. Na deťoch a ženách určite. Dnes sú ženy v modernej spoločnosti zdanlivo slobodné, ale u gynekológa a na pôrodnej sále nie sú slobodné takmer vôbec. Postupy a prístupy v dnešnom zdravotníctve nemajú so skutočnými slobodami nič spoločné. A tak by sme mohli pokračovať...

Deti v školách sú dokonalé formované spôsobom, ktorý ničí ich cítenie a učí ich poslušnosti a robotizácii.

Dnešné dievčatá a ženy sú spoločenským nastavením tlačené do toho, aby sa v sexualite upozadili a hrali role, ktoré sú ako vystrihnuté z porna, i keď pri tom neprežívajú slasť, často i bolesť, zatiaľ čo ich partner ich používa ako antistresový matrac. Koľko mužov by malo sexuálny styk, ak by pri ňom neprežívali orgazmus? Dokonca by cítili bolesť? Ženy to vydržia, aby si udržali vzťah. A často predstierajú. A napriek tomu ženy sami seba vyhlasujú za moderné a emancipované! Klamú samé seba. Nevážia si samé seba viac ako nejakú rohožku. Je to veľmi smutné.

Ak si ženy skutočne dovolia prežiť svoju vnútornú bolesť a bolesť ženského tela, ak uctia svoje skutočné pocity, pomôžu tak i mužom nájsť v sebe silu čeliť strachu z bolesti. Tam kde sú muži necitliví, sa môžu stať muži plne vedomí a citliví k pravde. Silní v každej situácii.

Kde sme stvrdli? Kde sme prestali cítiť? Tam, kde nám nebolo dovolené vyjadriť skutočné pocity a prežívanie. Všade tam sme citové kaliky a nikto sa tomu nevyhol.

Zrada od najbližších bolí najviac. Očakávame od nich pochopenie, objatie. Nie vyriešenie problému, ktorý často už nie je možné zvrátiť, čas nejde vrátiť späť, ak sme už raz niečo zažili, ale byť prijatá a prijatý so svojou najhlbšou bolesťou, to je to, čo skutočne potrebujeme.

Cesta von Je. Jedinou zaručenou cestou ak vás zradil celý svet, vaša viera i vaši najbližší, je veľmi dôležité nezradiť sám seba. Je to kľúčové a jediné riešenie, ako sa nestať citovým mrzákom a ďalším kolieskom v ľudskom nešťastí. Prestať cítiť seba je ako prestať žiť. 

"Čas hojí rany, ale iba ak ich vystavíme premenám času a nie keď ich skryjeme pod nánosmi spoločensky prijateľných masiek."