Keď bolesť bolí i napriek šťastiu  a pravda o Vianociach

Keď bolesť bolí napriek šťastiu, ktoré máme, je čas si pripustiť sami pred sebou, čo nám skutočne chýba. Alebo čo je to, čo nechceme vidieť.

Predstavme si situáciu, kedy sme vo vzťahu a všetko sa zdá dobré. Ale... Ale on nevie o našej dávnej veľmi zlej skúsenosti a my o nej nechceme hovoriť, pretože to nie je pekný príbeh.

Alebo máme podporu rodiny i priateľov a všetci nás obdivujú pre to, čo sme dosiahli v práci. V práci, ktorá je síce fain, ale my trpíme, pretože nás nikto nevidí takých akých sme a neoceňuje nás pre to, kým skutočne sme. A možno sme niekým úplne iným ako si ostatní myslia a ako sa tvárime.

Alebo sme mladou mamičkou a máme skvelú rodinu i partnera a hlavne zdravé dieťatko. No nikto sa nechce zaoberať tým, čo skutočne cítime. Tie zážitky z pôrodu a to všetko, čo to v nás zanechalo. Je skutočne moje telo moje? Mohla som urobiť niečo viac preto, aby...? Prečo sa ku mne tak správali? ... alebo...

Je veľa situácií, kedy nás ostatní tľapkajú po pleci za dobre vykonanú prácu, keď sa nás ostatní usmievajú, či nám fandia a my sa na nich usmievame iba preto, že to očakávajú a aby sme nevyzerali divne. Veď je všetko v poriadku, či nie?

Môžeme dosiahnuť tie najväčšie úspechy a mať vzťahy s tými najúžasnejšími ľuďmi, no pokiaľ nepríjmeme svoju najväčšiu a základnú bolesť, vždy nám bude niečo chýbať. A sú tí ľudia naozaj tí praví pre nás, ak s nimi nemôžeme hovoriť o našej trinástej komnate???

Trinásta komnata je v tomto článku dno. Dno toho, čím sme v bolesti a v tieni. Môžeme hovoriť o nedoliečených bolestiach z detstva, zo vzťahov či z iných zážitkov, ale dôležité je ísť ešte hlbšie. Čo je za tým? Strach. Primárne strachy ako strach zo samoty a smrti. Z toho, že nebudeme videní a prijatí v tej najväčšej nahote, v tom najväčšom strachu, ktorý máme v sebe. To je to, po čom všetci túžia. Byť prijatí a objatí i napriek tomu všetkému, čím sú. Skrývame sa až tak dokonale, že sami zabudneme kým sme a bojíme sa vidieť pravdu, pretože je to pohodlnejšie. V tomto svete je potlesk pre tých, ktorý hrajú a hrajú tak dobre, že im druhí veria, že to nehrajú.

Je jasné, že v živote stretneme málo ľudí, s ktorými budeme môcť zdielať svoje najväčšie hĺbky. Takýto ľudia sú tými najvzácnejšími a sú tí praví pre nás. Na takéto vzťahy sme však pripravení až vtedy, keď sme sami ochotní prijať svoju bolesť a svoj strach.

Ukotviť sa vo svojej hĺbke je veľmi silná pozícia. Prináša nám neoblomnosť v našich hodnotách a nedovolí nám, aby sme hrali a afektovali pre druhých len preto, aby sme boli pre nich prijateľní. Načo. Veď my už vieme, kým sme. V tejto hlbokej pozícii strácame vedomé i podvedomé programy správania a celé naše vyžarovanie, neverbálna i verbálna komunikácia vychádza z našej hĺbky a zároveň rešpektujeme svoje hranice. Lebo čo si budeme hovoriť. Naše hranice sú neustále dobývané tlakom spoločnosti i blízkych ľudí tak, aby sme sa prispôsobili väčšine a životu, ktorý je normou. Neustála ostražitosť a pozornosť na svoju hĺbku a korene je každodennou mantrou skutočne vedomého človeka.

A čo s tým majú Vianoce?

Vianoce sú náhradou za starý pohanský sviatok slnečného roka, zimný slnovrat. Najtemnejší deň v roku. Oslava znovuzrodenia svetla, ktoré prichádza po zimnom slnovrate s predlžujúcimi sa dňami.

Vianoce sú plné hojnosti a svetla, ale ak je to len nálepka na našu prázdnotu a hĺbku, stávajú sa opojnou a otupujúcou pomôckou, aby sme nemuseli vidieť do seba. Vianoce sa často stávajú prázdnym orgazmom srdca, ktoré sa cíti po rozbalení všetkých tých darčekov ešte osamelejšie ako kedykoľvek predtým. Čaro je preč a tak prichádza Silvester a rýchle zapíjanie a zajedanie prázdnoty, ktoré pokračuje až do skončenia dovolenky.

Koncom roka, dni pred zimným slnovratom, sú dni, kedy môžeme lepšie skúmať sami seba. V tme a tichu uvidieť svoju hĺbku a svoje primárne strachy. Systém to zariadil dokonale. Nákupy a všadeprítomné hojné lákadlá odpútavajú našu pozornosť od našej podstaty. Bez koreňov a základov však nový rok nepostavíme lepšie ako ten predošlý. A tak si neustále vláčime staré bremená, ktoré občas na nás nečakane spadnú a my sa nestačíme čudovať. Byť sám a v tichu je skutočným darom Vianoc. Byť s niekým v hlbokej zraniteľnej intimite a pravde o nás, je veľkou výzvou Vianoc. Vianoce nie sú jediným výhradným obdobím pre ticho, samotu a hĺbku, ale sú darom prírody pre nás, aby sme nezabúdali na naše potreby Duše.

Ak nerešpektujeme skutočnú silu temna zimného slnovratu, môže sa stať, že k nám nepríde skutočná životná sila do nového roka. Prečo by aj chodila, ak sa vyhýbame jej zdroju a neuctíme si jej zrodenie v tme a v hĺbke. Je to akoby sme chceli čistiť vodu v rieke, ak je znečistený prameň.

Žiadne obdobie v roku nie je tak slávnostné a zároveň tak zneuctené ako čas zimného slnovratu. V skutočnosti je to prvý zimný deň a my by sme mali sláviť začiatok zimy. Ticho, s úctou a obdivom k hlbinám, v ktorých sa rodí nový život. Je to deň, kedy príroda začína "krvácať" ako žena. Krváca a pripravuje sa na nový cyklus. Tento čas je najženskejším a zároveň najsilnejším časom v roku, pretože nás spája s tajomstvom pôvodu života zrodeného v hĺbke. Čím viac sa v tomto čase odkloníme od vonkajšieho povrchného zhonu sveta, o to viac budeme pripravení vstúpiť do svetla v ďalšom roku. Tu platí, čím hlbšie tým vyššie.

video - Privolávanie Vianočného Anjela
Čas zázrakov - Vianočný denník