Keď dotyk zachráni...

V ťažkej chvíli, kedy môj príbuzný bezcitne a vedome zničil niečo, o čo som sa starala niekoľko mesiacov každý deň, som prepadla veľkému neutíchajúcemu plaču. Najviac ma zraňoval jeho postoj voči mojim veciam, ktoré jednoducho sú z jeho pohľadu hlúposti a bezcenné. Nezáleží na tom, koľko úsilia som do nich vložila či ako mi na nich záleží. Ak je raz pre neho niečo hlúposť a nie je to jeho vec, neberie na nič ohľad. Vždy sa tak správal a ja som vždy po nejakom čase zabudla. Nechce sa mi nosiť v sebe zatrpknutosť. Niekedy je ale dobré s niektorými ľuďmi useknúť pevnú väzbu, pretože vás to zničí.

Plakala som a plakala. Nič nepomáhalo a nebol tam nik, kto by mi v tom bol oporou. Sedela som schúlená a v tom najhoršom stave som sa začala inštinktívne hladiť. Jemne so súcitom. Po tvári, hlave a ramenách. Utešovala som samu seba. Bolo až zarážajúce ako rýchlo som po hladení prestala plakať a upokojila sa. Bolesť ostala, ale bola som kľudná.

Vtedy som si uvedomila ako dotykovo podvyživená a osamelá som. V našej spoločnosti je to časté. Dotyky sú zbytočne presexualizované alebo jednoducho nie sú. Pretože dotyky bez očakávania, iba dotyk z nežnosti citu, nás spája so zraniteľnou časťou v nás, kedy ukazujeme pravé city. Možno preto sa menej dotýkame vedome a viacej sa dotýkame len cez gestá, pózy či sexuálne zámery.

Ak sa deťom v útlom veku, hneď po narodení a v prvých rokoch života nepreukazuje dostatok dotykového kontaktu, čo sa bežne stávalo v ústavoch, tieto deti sú deprivované a poznačené možno i na celý život, pretože v citlivej fáze ich vývoja im nebolo dodané to, čo skutočne potrebovali. Preto sa mnohé deti dnes umiestňujú k opatrovníkom, ktorí sa o nich starajú asi do roka, kým sa čaká na adopciu. Nie všetky deti majú toto šťastie.

Moja skúsenosť s liečivou silou dotyku som opísala i v iných článkoch na tomto webe a neustále sa mi potvrdzuje nekonečná sila, ktorú má nezištný a láskyplný dotyk.