Psychoanalýza živlov

Názov je trochu zavádzajúci, nejde o klinickú psychoanalýzu, ale o analýzu snových a kultúrnych komplexov okolo živlov podľa Gastona Bachelarda. Pozrieť sa na živly očami tohto filozofa znamená vidieť živly očami ľudstva ešte predtým, než sme rozumeli prírode na vedeckej úrovni. Je to pohľad cítiaceho človeka, ktorý žije so živlami a vníma ich vplyv na seba, na svoje cítenie, predstavivosť a podvedomie.

Gaston Bachelard bol francúzsky filozof (1884–1962), významný pre filozofiu vedy aj pre filozofiu obrazotvornosti a poetiky. Robil so živlami fenomenológiu obrazotvornosti, ktorá skúma, ako sa živly, oheň, voda, vzduch, zem správajú v poézii, snoch, mýtoch a jazykových obrazoch – a aké psychické postoje v nás živly vyvolávajú. 

Bachelard skúma, ako sa živly správajú v poézii, mýtoch, snoch, jazyku – živel je tu nástroj pre literárnu kritiku a poetiku. Ide napr. o analýzu toho, ako obraz zeme pracuje v texte a psychike čitateľa/autora.

Pre Bachelarda je predstavivosť psychická sila, ktorá ovplyvňuje skúsenosť cez obrazy. Živly sú materiálne obrazy, ktoré majú "hmotu", teplotu, viskozitu, odpor, vertikálu, atď... Preto ho zaujíma napr. rozdiel medzi vodou ako hladinou-zrkadlom vs. vodou ako prúdom, ohňom ako plameňom vs. ohňom ako žeravou hĺbkou...

Každý živel má svoju základnú obrazotvornosť:

• oheň = prudkosť, pokušenie, očista, zakázané poznanie,

• voda = snivosť, zrkadlo, hĺbka, pamäť,

• vzduch = let, vertikála, dych, rozptyl,

• zem = váha, odpor - odolnosť, tvar, interiorita.

Hviezdicové snenie ako základ predstavivosti

Bachelard toto prirovnanie používa na vysvetlenie zásadného rozdielu medzi bežným snom a snením (predstavivosťou a vizualizovaním). Bežný sen postupuje po svojej ceste lineárnym spôsobom; počas toho, ako sa ponáhľa vpred, zabúda na svoju pôvodnú cestu a východiskový bod. Hviezdicový vzor snenia: vedomé snenie pracuje v hviezdicovom vzore, pretože je vždy viac-menej sústredené na jeden objekt (alebo zámienku). Neustále sa vracia do svojho stredu, aby odtiaľ vysielalo "nové lúče" asociácií a obrazov. Najlepším príkladom takéhoto centrovaného snenia je snenie pred ohňom. Podľa Bachelarda ide o najprirodzenejšie sústredené snenie, ktoré sa pevne drží svojho objektu. Vďaka tomuto hviezdicovému návratu k objektu získava snenie pri ohni svoju stabilitu a jednoliatosť. To mu dodáva také čaro, že pre človeka je takmer nemožné sa z neho oslobodiť. Zatiaľ čo pre moderného vzdelaného človeka je snenie len "uvoľnenou formou myšlienky", pre primitívnu - prírodnú myseľ bolo snenie centralizovaným aktom, v ktorom bol objekt (ako napríklad oheň) neustálym ohniskom pozornosti.

Živly z pohľadu G. Bachelarda

Vzduch 

Podľa Bachelarda, vzduch nie je len fyzikálnou zmesou plynov, ale dynamickým živlom, ktorý v ľudskej psychike aktivuje túžbu po ľahkosti, slobode, vznešenosti a čistote dychu. 

• Vzduch ako pohyb, ľahkosť, let, vertikála, dych a rozptýlenie.

• Vzduch prináša pocit lietania, neznesie žiadne hmotné bremeno, ktoré ho ťaží pri jeho ceste nahor do modrého neba.

• Modrá farba je vnímaná ako prvotná farba vzduchu. V ríši obrazov patrí oblohe skôr, než začne patriť akémukoľvek objektu. Predstavivosť dokáže aj do úzkych hraníc modrého drahokamu (napr. modrého zafíru) premietnuť nekonečnosť a hĺbku nebies.

• Prepojenie s dychom a dýchaním

• V alchymistických a poetických predstavách je "duch vzduchu" niečím, čo sa v kombinácii s rosou dokáže zhmotniť. Napríklad med je vnímaný ako univerzálny duch vzduchu, ktorému dala telo padnutá rosa na kvetoch. Rosa samotná je niekedy nazývaná "mliekom hviezd" prepravovaným "v bruchu vetra".

• Duch vzduchu ako oživujúci princíp: "Duch vzduchu" je vnímaný ako jemná kozmická substancia, ktorá preniká všetkým a umožňuje zemi, aby lepšie prijímala život. Podľa alchymistických a básnických predstáv tento duch prebúdza vitálneho ducha driemajúceho v semenách. Vzduch je tak v básnickom temperamente nositeľom regenerácie a plodnosti.

• Vertikalita a sublimácia: Básnický temperament vzduchu je silne orientovaný na vertikalitu a túžbu stáť vzpriamene, povzniesť sa, nadnášať sa... Vzdušná predstavivosť smeruje k výškam a svetlu.

Oheň 

Bachelard vníma oheň ako "privilegovaný fenomén", ktorý dokáže vysvetliť takmer čokoľvek, pretože je spojený s nezabudnuteľnými osobnými spomienkami a skúsenosťami. Pre modernú vedu už oheň nie je ústrednou realitou, ale pre ľudskú predstavivosť zostáva základným prvkom, ktorý v sebe spája protikladné hodnoty.

1. Psychologická dualita a ambivalencia: Oheň je jediným úkazom, ktorému možno tak jasne pripísať protikladné hodnoty dobra a zla. Oheň svieti v raji, ale páli v pekle; je jemnosťou (teplo domova) aj mučením (apokalypsa), očisťuje aj ničí; hreje aj spaľuje; je domáci aj kozmický, božský i zakázaný. . Je to "ultra-živý" prvok, ktorý je intímny aj univerzálny. Všetko, čo sa mení pomaly, vysvetľujeme životom; všetko, čo sa mení rýchlo, vysvetľujeme ohňom.

2. Sociálny pôvod poznania ohňa: Bachelard tvrdí, že náš rešpekt pred ohňom nie je prirodzeným reflexom, ale naučeným sociálnym správaním. 

• Prvým všeobecným poznatkom o ohni je sociálny zákaz: "nedotýkaj sa ho". Prirodzená skúsenosť (popálenie) prichádza až neskôr a len potvrdzuje otcovskú autoritu a sociálne varovania. Preto je poznanie ohňa od začiatku zaťažené spoločenskými predsudkami a legendami, čo sťažuje jeho objektívne vedecké skúmanie.

3. Kľúčové psychologické komplexy: Bachelard definuje niekoľko komplexov, ktoré formujú naše vnímanie ohňa:

• Prometeov komplex: Predstavuje túžbu dieťaťa vyrovnať sa dospelým v narábaní s ohňom prostredníctvom "chytrej neposlušnosti" (napr. krádež zápaliek). Je to snaha o intelektuálne aj fyzické ovládnutie ohňa. Oheň je zároveň túžba po poznaní (prométheovský moment: "ukradnúť" oheň = prekročiť hranicu, stať sa božským).

• Novalisov komplex: Je založený na potrebe zdieľaného tepla a vnímaní tepla ako niečoho, čo preniká do hĺbky bytosti (na rozdiel od svetla, ktoré sa len kĺže po povrchu). Spája teplo s intimitou, pohotovosťou a vzájomným splynutím. 

• Empedoklov komplex: Spája oheň, lásku a smrť. Je to fascinácia úplným zničením v plameňoch, ktoré je vnímané ako obeta a cesta k večnosti alebo obnove, (moja poznámka napr. vták fénix)

4. Oheň a ľudská sexualita: Prepojenie ohňa a sexuality je v ľudskej psychike fundamentálne.

• Trenie ako akt: Výroba ohňa trením dvoch kusov dreva je vnímaná ako analógia k milostnému aktu. Oheň je v tomto zmysle "synom človeka" skôr než synom dreva.
• Alchýmia: Celá alchymistická filozofia je postavená na predstave, že oheň je mužský princíp, ktorý oplodňuje a oživuje ženskú substanciu (zem alebo vodu). Oheň má moc "otvárať telá", čo je vnímané ako symbolický sexuálny akt. 

V umení sledujeme, kedy autor používa oheň ako morálnu skúšku, kedy ako poznanie, kedy ako erotickú energiu, kedy ako rituálnu očistu.

5. Oheň a hmota (Alkohol a punč): Alkohol je pre Bachelarda "ohnivou vodou" – vodou, ktorá horí.

• Hoffmannov komplex: Predstavuje snové vnímanie ohňa spojené s pitím punču, kde plamene vyvolávajú vízie démonov a salamandier.
• Mýtus o samovznietení: V 18. storočí existovalo silné presvedčenie, že telo alkoholika sa natoľko nasýti horľavými látkami, že sa môže samovoľne vznietiť a zhorieť na popol.

6. Idealizácia a očista: Oheň je vnímaný ako univerzálny očisťovateľ.

• Deodorizácia: Oheň čistí tým, že ničí pachy, ktoré sú vnímané ako materiálne nečistoty.
• Premena na svetlo: Najvyššia forma idealizácie nastáva, keď sa oheň mení na čisté svetlo, ktoré nespaľuje, ale symbolizuje duchovnú čistotu a transcendenciu. (moja poznámka napr. nanebovzatie)

7. Trávenie ako proces varenia: Historickí lekári a alchymisti často interpretovali trávenie ako formu vnútorného "varenia". 

• Napr. doktor Hecquet vysvetľoval tráviace teplo ako výsledok trenia potravy v žalúdku, podobne ako sa trením môže vznietiť koleso. V tomto vnímaní je žalúdok "pecou" a trávenie aktívnym ohnivým procesom. (moja poznámka ajurvéda hovorí o tráviacom ohni - agni, na ktorom stojí naše zdravie a vitalita).
• Oheň ako živý tvor: V podvedomí sa oheň často javí ako hladné a nenásytné zviera, ktoré požiera všetko okolo seba, a keď nemá čo jesť, "zožerie samo seba". V tomto kontexte sú sprievodné javy horenia interpretované fyziologicky: dym a popol sú vnímané ako "exkrementy" ohňa.

Bachelard prichádza ku názoru, že oheň je v našom podvedomí aktívny v strede každej veci a slúži ako most medzi hmotou a duchom, neresťou a cnosťou.

Voda

Bachelard vníma vodu ako živel, ktorý vyvoláva snové obrazy a poetický temperament. Zatiaľ čo oheň a vzduch sú v predvedeckom myslení vnímané ako aktívne a mužské, voda je (spolu so zemou) chápaná ako pasívny a ženský živel.

1. Ženský princíp a pasivita

• V alchymistickej a poetickej predstavivosti voda predstavuje ženskú substanciu, ktorá je v pôvodnom chaose chladná, vlhká a nečistá. Aby sa stala plodnou a vytvorila život, musí byť zúrodnená mužským princípom ohňa. Bachelard uvádza, že napríklad plodová voda v predstavách alchymistov musela byť "oživená" ohňom, aby mohol vzniknúť plod.
• Jeho voda je často "ženská" v literárnom zmysle (nie sociologicky), prijímajúca, obopínajúca, kontinuálna.  

2. Poetický temperament (Undína)

• Obľúbeným vodným prízrakom je Undína (vodná nymfa). Undína sa bezhlučne kĺže po hladine rybníka a "živí sa svojím vlastným odrazom". Tento typ snovosti je spojený s pokojom, zrkadlením a hĺbkou, na rozdiel od dynamického a spaľujúceho ohňa.

3. Prepojenie vody a ohňa

V stave ľahkého snenia zostávajú voda a oheň nepriateľmi, ktorí nehovoria rovnakým jazykom. Bachelard analyzuje tento rozpor na niekoľkých úrovniach:

• Kalenice (Temperovanie): Proces kalenia ocele je vnímaný ako násilný súboj, kde chladná voda útočí na rozžeravené železo. Krik syčiaceho kovu pri kontakte s vodou je v mýtoch interpretovaný ako hnev alebo zúfalstvo živlov.
• Ohnivá voda (Alkohol): Alkohol predstavuje pre Bachelarda fascinujúci rozpor – je to voda, ktorá horí. Zatiaľ čo u E.T.A. Hoffmanna je alkohol spojený s mužským znamením ohňa (plameň punču), u Edgara Allana Poea je alkohol spojený so ženským znamením vody, ktorá prináša zabudnutie a smrť.

4. Voda v kombinácii so zemou (Bahno a hnetenie)

Voda hrá kľúčovú úlohu pri premene zeme na poddajnú hmotu.

• Hnetenie: Voda zmäkčuje zem, čím vzniká cesto alebo hlina, čo v snoch vyvoláva svalové potešenie z ovládania a tvarovania hmoty.
• Valorizácia bahna: Bahno môže byť vnímané pozitívne ako návrat k materskej zemi (napr. bahenné kúpele), alebo negatívne ako viskozita, ktorá špiní ruky.

5. Rosa a perly (Kryštalizácia vody)

Bachelard venuje osobitnú pozornosť rose, ktorú nazýva "esenciou vody".

• Nebeská voda: Rosa nie je vnímaná ako bežný dážď, ale ako čistá voda impregnovaná nebeskou látkou – "mliekom hviezd". Je považovaná za univerzálny liek a princíp omladenia.
• Vznik perál: Podľa starých legiend vznikajú perly tak, že lastúry za úsvitu vystúpia na hladinu, otvoria sa a oplodnia sa nebeskou rosou, ktorú následne v hĺbke mora "strávia" a premenia na perly.

Podľa Bachelarda teda voda nie je len fyzikálnou kvapalinou, ale živlom, ktorý v našom podvedomí aktivuje témy čistoty, zrkadlenia, materstva, ale aj smrti v tichých, stojatých vodách.

6.  Bachelard sleduje vodu ako "prvok snivosti". Voda je pre neho:

• materiálna mäkkosť predstavivosti (rozpúšťanie hraníc),
• pamäť a hĺbka (studne, jazerá, ticho),
• zrkadlenie (narcistický motív hladiny),
• pomalosť (na rozdiel od ohňa, ktorý je prudký a skokový).

7. Voda môže v rôznej podobe prinášať iný pocit: 

• sila vodopádu vs. ticho hladiny lesného jazierka
• búrlivý oceán vs. pokojné slnkom zaliate more
• tichá ľadová plocha vs. zurčiaci potôčik
• silný dážď vs. mrholenie...

Zem 

4. Soľ ako princíp pevnosti

Ako robiť bachelardovskú analýzu živlov

Pri každom elemente sledujeme:

• Stav hmoty (plameň/žeravé uhlie/dym; hladina/prúd/ľad; vietor/dych/oblak; skala/prach/blato)

• Vektor - Aký je pohyb (stúpanie/klesanie/obopínanie/prerušovanie/rozptyl)

• Pocit (útulnosť, hrôza, očista, nostalgia, extáza, odpor)

• Etika obrazu (čisté/špinavé, zakázané/dovolené)

• Je to domáce alebo kozmické (sviečka vs. požiar; studňa vs. oceán)

• Komplex (napr. narcizmus hladiny; "prométheovská" túžba ohňa; interiorita zeme; vertikalita vzduchu)

• Výsledok: namiesto "symbolu" získame dynamiku obrazu. 

Práca so živlami v texte podľa Bachelarda

Voľba živlu ako súčasť "štýlu písania" (rytmus, syntax, slovník...):

• oheň: krátke vety, kontrast, skoky, jas

• voda: plynulé súvetia, opakovanie, ozvena, rytmus

• zem: hutnosť, konkrétne podstatné mená, odolnosť

• vzduch: elipsy, prerušenia, ľahké asociácie

• živly sú tu ako nástroj na presnejšie pomenovanie toho, prečo určitý obraz pôsobí určitým spôsobom.

Parametre živlov v texte:

• Oheň: prudké zrýchlenia, eskalácie, nárazové zvraty, "výboj".

• Voda: prúdenie, návraty, obmývanie toho istého motívu z iného uhla, erózia.

• Zem: zotrvanie, odpor, trenie, váha, pomalosť, neochota meniť smer.

• Vzduch: odľahčené preskoky, drift, náhle odbočky, "takmer ako bez dotyku".

Hmatová textúra slov (materiál slovníka)

• Oheň: ostré slovesá (škrtne, šľahne), tvrdé spoluhlásky, slová s "hranou".

• Voda: slová s mäkkými prechodmi, sykavky s, z, š, ž, a tiež c, č, dz, dž

• tekuté slová - vlna, plávam, rozlieva, hladina, prúdenie, mäkký, ticho, lenivo...

• vodnosť slov robia aj slová o rozhraní (hladina, okraj, prah, pobrežie, lem)

• slová o prepojení (spája, obopína, preniká) namiesto slov o hranách a tvrdých kontúrach.

• Zem: minerálne a remeselné podstatné mená (hlina, prach, kameň, doska, klin), názvy látok a nástrojov.

• Vzduch: slová o priestore, výške, vzdialenosti, priehľadnosti, zvuku a jeho miznutí.

Logika myslenia v texte (spôsob asociovania)

• Oheň: vety s alebo, ale/len/už, "iskrenie" medzi pólmi.

• Voda: analogické kĺzanie (ako… tak…), rezonancia, refrény.
• Zem: kategorizácia, pomenúvanie, taxonómia, "pevné" definície.
• Vzduch: metonymické preskoky napr. Z chodby sa ozvalo šuchnutie kabáta. Dvere. Nepoviete "prišiel", kabát+dvere nesú význam.
• nedopovedané mosty napr. Zazvonil telefón. Spomenula si. Nie je určené, či telefón spôsobil spomienku, či spomienka vyvolala očakávanie, či je to náhoda. Čitateľ dostane medzeru (vzduch), ktorú vyplní. Typické "mosty", ktoré sa dajú vypustiť: kontrast: ale, účel: aby, záver: teda, takže, čas: potom,keď, príčina: lebo, preto.
• ľahká parataxa napr. Vietor. Svetlo na skle. Kroky na schodoch. A potom nič.
• Vzdušný príklad (metonymia + nedopovedané mosty + parataxa) = Zostal po ňom pohár. Studený okraj. A správa, ktorá neprišla.

Zvuk a dych 

• Oheň: krátky dych, tvrdé stopky, napäté pauzy.

• Voda: dlhý dych, vlny prízvukov, ľúbozvučnosť

• Zem: ťažké dôrazy, pomalé tempo, nízka "melodická" variabilita.

• Vzduch: veľa prázdnych miest (pomlčky, trojbodky), "prievany" medzi vetami.

Perspektíva a fokus

• Oheň: zúžený fokus pozornosti, fixácia na jadro/iskru.

• Voda: rozptýlená pozornosť, "periférne videnie", zrkadlenia.

• Zem: pohľad "zblízka", detail povrchu, reliéf.

• Vzduch: odstup, výška, panoráma, ľahká neukotvenosť.

Štyri "testy", ktoré vám rýchlo povedia, aký živel text nesie

Test 1: Test odolnosti (Zem vs. ostatné)

Vymeňte 30 % slovies za "neutrálne" (ísť/byť/robiť).

• Ak text stále drží silu cez vecnosť, váhu podstatných mien, povrch, je zemský.

• Ak sa rozpadne, bola to skôr dynamika (oheň/vzduch) alebo rytmus (voda).

Test 2: Test návratu (Voda)

Zoberte kľúčový obraz a nechajte ho vrátiť sa 2–3x (nie identicky, ale ako ozvena).

• Ak návraty prehlbujú a pôsobia prirodzene, je to vodný režim.

• Ak pôsobia nadbytočne, text je skôr ohnivý (chce ísť dopredu) alebo vzdušný (chce preskakovať).

Test 3: Test iskry (Oheň)

Do odseku vložte jednu vetu, ktorá má "výboj" (krátka, tvrdá, rozhodná).

• Ak zvyšok textu tú vetu unesie a od nej sa "rozhorí", je ohnivý.

• Ak ju text "utopí" alebo "odfúkne", nie je tam ohnivý živel.

Test 4: Test prázdna (Vzduch)

Odstráňte 15 % vysvetľovacích spojok (pretože/teda/že) a nechajte skoky.

• Ak význam ostane čitateľný a text získa ľahkosť, je vzdušný.

• Ak sa zmení na nejasno, potrebujete zem (oporu) alebo vodu (mosty).

Praktická technika: prepis tej istej scény do 4 živlov

Vyberte si jednu neutrálnu scénu (napr. "žena stojí večer pri okne"). A prepíšete ju štyrikrát, vždy s iným "živlovým režimom":

• Oheň = incident (čo presne sa stane, čo sa prelomí)

• Stojí pri okne. Sklo je čierne ako vypnutá obrazovka. Vnútri sa jej dvíha veta, krátka a ostrá. Teraz. Ruka sa dotkne kľučky, kov štípne do kože. V diaľke blikne svetlo - a v nej sa niečo prelomí. Už nie. Otočí sa od okna, akoby od plameňa, ktorý sa nedá uhasiť slovami.

• Voda = trvanie (ako sa to v nej vracia, čo obmýva)

• Stojí pri okne a večer sa pomaly rozlieva po skle. Svetlá vonku prichádzajú a odchádzajú, ako keby sa vracali po tej istej ceste. Dýcha, znovu a znovu, a dych jej mäkko zahmlieva okraj rámu. Ticho sa usádza v izbe, potom sa zas odlepí a pláva k stropu. Myslí na to isté, ale vždy trochu inak - ako vlna, ktorá sa nevracia rovnaká. Aj jej oči sa vracajú, stále, k tej istej tmavej hladine.

• Zem = povrch (čo je z toho vyrobené, čo kladie odpor)

• Stojí pri okne, pevne, ako keby ju držala podlaha. Rám je studený, drevo má póry a drobné ryhy, v ktorých sa zachytil prach. Sklo kladie odpor, keď oň oprie čelo; je hladké, neprístupné. Za oknom je tma, ale v izbe je cítiť veci: ťažký záves, stôl, hrana radiátora. Nič sa neponáhľa. Aj myšlienky majú váhu, sadnú a zostanú. Stojí a stojí, kým sa večer celkom neusadí. 

• Vzduch = vzdialenosť (čo z toho uniká, čo sa len mihne)

• Žena pri okne. Vonku tma, svetlá — a zas nič. Dych na skle, krátko, potom sa stratí. Niečo v nej sa chce pohnúť, ale… Kľučka sa zaleskne. Kroky na chodbe? Možno len dom. A myšlienka, ktorá už už… nedôjde. Ostane len ten priestor medzi ňou a nocou. A okno, ktoré sa nedovrie.

Potom si zoberiete najlepšie 2–3 vety z každého režimu a skúsite hybrid (napr. voda+zem = bahno, oheň+vzduch = plameň/iskry, voda+vzduch = hmla, zem+oheň = kov/pec).

Toto je veľmi "bachelardovské": živly sa radi miešajú do materiálových stavov.

Živly ako "metaforická gramatika"

Oheň – gramatika prahu

• veľa náhlych hraníc: teraz / už / zrazu / ešte nie

• silné vyjadrenia: musí, nemožno, stačí, rozkazy...

• obrazy: iskra, žeravé jadro, popol (zvyšok po akte)

Voda – gramatika kontinuity

• viac časových vyjadrení a priebehovosti (trvá, ťahá sa, vracia sa)

• paralelizmy a rytmické návraty, napr. paralely Vchádza do dverí, vchádza do seba, vchádza do tmy. alebo Raz blízko, raz ďaleko. Raz mäkko, raz ostro. alebo Ako voda berie hrany, tak čas berie istoty. alebo Čím tichšie hovorí, tým viac počuť.

• obrazy: hladina, prúd, vír, presakovanie, soľ, ponor

Zem – gramatika substancie

• nominálna hustota: veci sú pomenované a stoja

• predložkové väzby (na, pod, v, medzi) ako kotvy

• obrazy: vrstvy, zrno, ťažisko, prach, kameň, hlina, koreň

Vzduch – gramatika vynechania

• vynechané slová, nedopovedané vety, ale v rámci kontextu si to čitateľ logicky domyslí.

• krátke "a…"

• nedopovedanie a tým si význam musí domyslieť čitateľ

• obrazy: dych, ozvena bez zdroja, výška, prázdno, poryv

Minimalistické cvičenia (na 10–15 min)

1. Slovníkový zákaz: napíšte odsek bez všetkých slov, ktoré priamo pomenúvajú živel (oheň, voda, vzduch, zem). Živel sa musí prejaviť len formou.

2. Zámena spojok: vymeníte "preto" za "a" (vzduch), "a" za "potom" (oheň), "potom" za "zatiaľ čo" (voda), "zatiaľ čo" za "pod"/"na" (zem).

3. Rytmus:

   • oheň: 7–10 slov na vetu

   • voda: 25–35 slov na súvetie

   • zem: ťažké podstatné mená, menej prídavných

   • vzduch: fragmenty, pomlčky, otvorené konce