Rozdiel medzi depresiou a psychospirituálnou krízou
Rozdiely sú značné a najmä v prípade endogénnej depresie a psychospirituálnej krízy.
Exogénna depresia, ktorá má zjavnú príčinu, napríklad v podobe smrti blízkej osoby, straty zdravia, násilia či finančného neúspechu a iné... sa môže prekrývať i so psychospirituálnou krízou, respektíve má s ňou veľa spoločného. A to je i strata zmyslu života. Najmä však vonkajšie prejavy oboch týchto psychických stavov, si môžu byť veľmi podobné.
Vyhoretie môže spôsobiť exogénnu depresiu, no i psychospiritálnu krízu alebo lepšie povedané psychospirituálna kríza môže začať vyhoretím, lebo i tak sa hlási duša o pozornosť.
Endogénna depresia, ktorá nemá zjavnú príčinu je stav, ktorý zdanlivo začne bez dôvodu. Mám na to však úplne iný názor. Neverím, že je to iba vplyv génov, či akási anomália našej nervovej sústavy, ktorá spúšťa depresiu najťažšieho stupňa.
Z pozorovania blízkych ľudí, ktorí reálne brali antidepresíva a niektorí boli i práce neschopní a mali depresiu, ktorá sa stále vracala, vidím opakovane ten istý vzorec. Prosím nepokračujte v čítaní, ak neveríte, že by mohla byť jasná príčina práve v postoji a presvedčeniach človeka s endogénnou depresiou, pretože by vás moje názory mohli iba zbytočne rozrušiť alebo i nahnevať.
Základný problém a príčina endogénnej depresie je:
odmietnutie prežívať všetky svoje pocity
odmietanie toho, čo naozaj cítime
odmietanie toho, že i ja môžem byť "negatívna postava" v príbehu života
odmietanie negatívnych pocitov do takej miery a tak dlho, až sa z toho zrúti nervový systém a vyvolá depresiu
U ľudí s endogénnou depresiou som videla veľkú necitlivosť a sebeckosť, ktorá ale navonok mohla vyzerať ako starostlivosť o druhých, alebo prehnaná spoločenskosť, komunikatívnosť, zabávanie druhých... len preto, aby sa nemuseli stretnúť so svojimi skutočnými pocitmi, si našli nejaký kompenzačný mechanizmus, ktorý im umožňoval byť navonok v inom emočnom stave, ale za cenu potlačenia skutočných pocitov.
U ľudí s endogénnou depresiou vidím veľkú neochotu sa zaoberať samými sebou v úplnej pravde. Títo ľudia sa nechcú vidieť v pravom svetle, teda s pocitmi, ktoré sa im nepáčia.
Lieky na depresiu utlmia týchto ľudí a oni sa nedokážu ani smiať ani plakať. Ak sa smejú či smútia, je to len povrchné, pretože liekmi sú odrezaní úplne od svojho skutočného prežívania. Vlastne lieky sú iba dokonalým spôsobom ako sa potlačiť ešte viac a zamiesť všetko pod koberec. A tak vedú títo ľudia mŕtve životy. Ľudia s dlhodobou a ťažkou depresiou nie je možné liečiť tak, že im povieme ako to naozaj s nimi je. Prvým krokom v liečbe týchto emocionálne zatvrdnutých ľudí, by mohlo byť postupné zvedomovanie, že by za tým mohla byť i ich neochota cítiť. Neochota cítiť a prežívať všetky pocity, ktoré v život vyvoláva. Nie je možné týchto ľudí necitlivo "rozbiť", pretože na to nie sú často psychicky ani fyzicky pripravení a mnohí by to vôbec ani nepočuli, nepochopili a už vôbec by to neprijali. A niektorí by sa mohli sebaľútostivo postaviť do role obete, ktorú všetci obviňujú, pretože všetko robí zle. Niektorí ľudia s depresiou sú neochotní pripustiť, že i oni môžu druhých svojim správaním zraniť. Vôbec nedokážu zdravo prijať kritiku a boľavé pocity druhých, ktoré im spôsobili a to je tá sebeckosť depresívneho človeka, ktorý vníma iba seba a i to nie celého seba. Iba to, čo sa mu páči.
K ľuďom s endogénnou depresiu nie je dobré pristupovať ako ku obeti či ich ľutovať, pretože to ich bude iba utvrdzovať o ich mylnom presvedčení o sebe. Súcit s takýmito ľuďmi spočíva v tom, že im dáme čas a rešpektujeme ich voľbu necítiť. Oni vyhľadávajú pomoc, pretože chcú fungovať ako predtým a ich vlastným psychickým zrútením by sa iba potvrdila pravda o ich vlastnom nedoriešenom stave pocitov, ktoré si nesú v sebe. Tak volia antidepresíva. Tí, čo sa chcú pohnúť naozaj ďalej, sami vyhľadávajú iné metódy a cesty, ale i oni môžu sami seba brzdiť a držať sa od skutočnej zmeny. Ale to vlastne robíme často my všetci, len nie u každého to prerastie do endogénnej depresie. No keď je toho už veľa, tak to príde...
Za neochotou cítiť sa môžu skrývať rôzne potlačené pocity z nenaplneného života, z minulosti, z detstva, možno i z minulých životom, ale základ je vždy odmietanie cítenia. A práve tá necitlivosť spôsobí zrútenie psychiky do takej miery, že príde pocit, že sa strácame v čiernej diere a tvrdíme, že nevieme ako to začalo. Začalo to vtedy, keď sme si odmietli pripustiť, ako sa naozaj cítime a čo sa naozaj deje v našom živote a že to je negatívne.
Rozdiel medzi endogénnou depresiou a psychospirituálnou krízou
Depresia
odmietame cítiť a prežívať svoje skutočné pocity, dlhodobé odmietanie skutočného stavu vecí
keď zatvoríme oči pred našim vlastným tieňom
Psychospirituálna kríza
strata zmyslu života, pretože si uvedomíme skutočný stav vecí, svojho života a cítime všetko, čo v nás je
keď zahliadneme svoju dušu a nevieme čo s tým
Psychospitrituálna kríza je špecifická i tým, že je to cesta. Často je to bolestivá, očistná cesta, ale je to cesta. U depresie je to často iba stav stagnácie. Psychospirituálna kríza vyvoláva v človeku frustráciu, že nedokáže žiť inak, zmeniť veci a dianie, zmeniť to!!!, ale ten človek ako taký, bytostne túži po zmene, i keď možno nevie ani po akej a ako k nej prísť, ale túži po svetle a východisku. Ľudia s depresiou nie sú tak duševne aktívni a citliví ako ľudia so psychospirituálnou krízou. Depresia je o neprijatí svojho tieňa a psychospirituálna kríza je o všetkom, je tam oveľa viac svetla a tmy zároveň ako pri depresii. Ľudia s depresiou chcú iba prijímať, ale nie dávať, i keď oni by tvrdili opak. A ľudia so psychospirituálnou krízou túžia po rovnováhe v dávaní a v prijímaní, ale ešte nedozreli natoľko, aby to vedeli nastoliť vo svojom živote.
