Už ma nebaví...
počúvať poznámky na moju štíhlosť a postavu...
Nie, nie je pravda, že ak ste štíhli, druhí ľudia môžu mať akékoľvek poznámky na vašu postavu. Nie, nie je to milé ani vtipné. Je to drzé a primitívne. Tých naozaj milých poznámok na moju štíhlosť by som vedela spočítať na prstoch jednej ruky. Viem to rozlíšiť a vie to rozlíšiť každý. Je to úplne iný pocit. Pocit, ktorý vo vás nevyvoláva dojem, že musíte niečo vysvetľovať alebo sa ospravedlňovať - že šak vy dosť jete atď...
Ak by si niekto dovolil to, čo ku mne, ale bola by to pre zmenu voči osobe s vyššou váhou, väčšina ľudí by to považovala za nehorázne. No hlúpe poznámky na veľmi štíhlu postavu, váhu a tvary sú už podľa niektorých ľudí v poriadku.
Ako ja :) - foto - instagram @clara.berry
Naozaj ma nebaví počúvať:
- nevyzeráš, že by si veľa jedla
- si len kosť a koža
- mohla/mala by si pribrať
- nemáš ženskú postavu
- čo by si tam dala - mysliac do výstrihu
- nemáš žiadne prsia
- si ako chrt
- si anorexička
- a iné...
Čo však najviac neznášam
je, keď sa začnem s niekým baviť o jedle. O zdravej strave, o varení, o receptoch, o tom čo mám rada a ako sa stravujem. Často má ten druhý hneď predsudky o mne a o mojom stravovaní aj keď o mne ešte nič nevie. Ani nezačnem poriadne o sebe rozprávať a už si vytvárajú domnienky a majú svoje automatické závery.
Jesť na verejnosti alebo v spoločnosti mi často spôsobuje stres, pretože ľudia sledujú, čo jem a koľko jem a hneď to začnú komentovať. Alebo sa vypytujú, čo to jem a prečo alebo sa čudujú, že ja jem mastné či veľké porcie...
Ďalšia vec je, že nemôžem lepok, mliečne veci, nejem ani kakao a určité potraviny, ktoré mi nerobia dobre. Dlhé roky som mala alergie, problémy s pleťou a mám citlivé črevá. Nakoniec som si našla svoj spôsob stravovania, ktorý mi nenavodzuje zbytočné problémy. Ale i s tým majú ľudia problém. Moji príbuzní mi dokonca neveria, že nemôžem lepok. Vraj to preháňam, vymýšľam si a mala by som jesť všetko. Takže veľa ľudí ma považuje iba za špekulantku, ktorá sa jednoducho nechce normálne stravovať a preto i tak vyzerá. To, že som celý život bola veľmi štíhla bez ohľadu na to, čo som jedla, to už nikoho nezaujíma. Ani to, aké nepríjemnosti mi určité potraviny reálne spôsobujú.
Jedlo je téma, na ktorú sa často bojím s druhými rozprávať, pretože to vždy obrátia proti mne alebo do toho hneď pridajú poznámky na moje telo a to ako vyzerám. I keby to bola nevinná téma o vianočných receptoch či novej bio zmesi korenín, ktorú som objavila v obchode.
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem ako ma to veľmi vysiľuje a otravuje mi to život. Ako veľmi som bola celé tie roky od puberty až doteraz tolerantná a chápavá a nikdy som nič reálne na svoju obranu voči toxickým ľuďom nespravila. No a tak som si povedala, že dosť. Tesne pred 35 mám toho už naozaj až po krk. Je to neskoro? Lepšie neskoro ako nikdy. Niekto si to nechá celý život...
Rozhodla som sa, že obmedzím kontakty s ľuďmi, ktorí majú tieto tendencie, ale hlavne si nebudem hneď všetkých púšťať tak blízko k sebe ako doteraz. Som dosť otvorená a taká chcem i zostať. Viem sa rýchlo zoznámiť a spriateliť, ale už si budem vyberať, voči komu naozaj otvorím svoje srdce. Tým, že som celý život v rámci rodiny zažila veľa odmietanie toho ako vyzerám, mám zle nastavené štandardy správania druhých ľudí voči mne. Pretože, čo robí rodina je predsa štandard lásky. No a takto to máme mnohí a opakovane si priťahujeme do života vzťahy plné nelásky a neúcty. Rodinu nezmeníme, ale môžeme zmeniť, akých ľudí si vyberáme do vzťahov v rámci priateľstva, partnerstva či spolupráce.
Cudzích ľudí a ľudí, ktorí sú drzí či primitívni, nezmeníme, vždy tu budú takí a vždy sa z času na čas s nimi stretneme. No ja viem, že ich môžem úplne ignorovať a akonáhle prekročia moje hranice, môžem im prestať venovať svoju pozornosť i keby to malo vyzerať ako trápne ticho. Pretože mne sa na nich už naozaj nechce nijak ani asertívne reagovať. Mne sa už naozaj nechce nič!
Mňa to už naozaj nebaví... a čím som staršia, tým viac. Môj čas je príliš vzácny na to, aby som ho venovala ľuďom, ktorí voči mne nemajú rešpekt.
Niekedy to správanie druhých vyznie naozaj nevinne, ale nie je to celkom tak. Ak sa moja postava, telo a jeho tvary či váha nezdajú niekomu v poriadku, vždy si nájde nejaký spôsob ako to vyjadriť. Chce ma zmeniť. Veľa "slušných" ľudí si myslí, že ich poznámky sú predsa slušné a pravdivé, ale len vyjadrujú ich nesúhlas s tým ako vyzerám. A pri takých ľuďoch sa mi začne vždy zatvárať srdce. Už viem, že sa im nemôžem s ničím hlbším zdôveriť, že majú voči mne predsudky a nikdy nebudeme skutočnými priateľmi. A to sa mi deje i medzi takzvanými duchovnými ľuďmi. O ich predsudkoch a drzom správaní, ktoré oni pokladajú za vševediace a slušné, by som mohla písať siahodlhé romány... A o ich schopnosti rafinovane prekračovať vaše hranice s tým najsladším úsmevom na perách ani nehovorím... všetko i to zlé vedia skryť za spásonosné rady a vraj bezpodmienečnú pomoc...
Ak sa máme skutočne radi, sme vyberaví na ľudí okolo seba a tiež tu platí dvakrát (aj trikrát) meraj, raz rež :)
