Vojna v Juhoslávii

26.07.2019

Z detstva mám silnú spomienku na začiatok vojny v Juhoslávii v roku 1991. Vtedy som mala 5 rokov. Práve som bola u prapabky, ktorá bývala kúsok od nás a ktorá pre mňa často chodila do škôlky a varovala ma, kým sa nevrátila mama z práce.

Pamätám si ako sme stáli v jej starej kuchyni a ona sa dívala na čiernobiely televízor, ktorý mala na chladničke. Dávali správy a ukazovali vojnové zábery z balkánu. Prababka mala jednu ruku v bok a druhú na srdci a s hrôzou sa dívala na televízor. So slzami v očiach mi povedala:

"Dzifča, len aby to neprišlo k nám"

Táto chvíľa sa do mňa hlboko vryla a ovplyvnila ma na celý život. Ako 5 ročné dievčatko som stála v kuchyni prababičky so zovretým hrdlom a slzami v očiach. Na toto nikdy nezabudnem, na ten pocit, ktorý som mala a ako veľmi dobre som chápala, čo vojna prináša. Neviem, ako je to možné, ale chápala som to.

Prababka pochádzala so Suchej nad Parnou, okres Trnava, a za mladi mala chorvátske priezvisko, Kobetičová a jej mama bola za slobodna Kirinovičová. Veľa ľudí zo západného Slovenska má chorvátske korene, pretože sem Chorváti v minulosti utekali pred nájazdmi osmanskej ríše.

O niekoľko rokov neskôr, v roku 1999, povolili slovenskí politici prelet stíhačiek NATO nad naším územím, ktoré bombardovali nevinných ľudí na balkáne. Ľudí našej slovanskej krvi. I toto si veľmi dobre pamätám. Mala som 13 rokov a bola som neskutočne nahnevaná a bezmocná. Cítila som sa zle a nemohla som zaspať. V myšlienkach som sa stále vracala k tomu, že zatiaľ čo ja ležím v bezpečnej posteli a nemôžem nič robiť, nad mojou hlavou letia vojenské stíhačky bombardovať krajinu a ľudí, ktorí sú prirodzene blízki môjmu srdcu.

Dzurinda je zradca a je jedným z vojnových zločincov, ktorý to spôsobili. Takýchto ľudí nájdeme v každej krajine, ale je na nás, aby sme veci pomenovávali pravými menami a nedali si prepisovať históriu novodobými kolonizátormi.

ja s prababičkou