Vyvrhnutá na súši

Niekedy prídu v živote obdobia, i veľmi dlhé obdobia, kedy sme vyvrhnutí na súši. To more lásky, vzťahov a sociálnych kontaktov ostáva ďaleko od nás a my sa iba smutne dívame zo súše a nemôžeme sa priblížiť k tomu svetu vody a citov i keď veľmi chceme. Samota je v tej chvíli tá jediná pravda a nedokážeme sa znovu vrátiť do vody, kým nepríde čistá voda, skutočne čistá voda, ktorá jediná nás bude môcť vrátiť späť...

Dívame sa na oceán možností, na tisíce vĺn a s každým prílivom dúfame, že príde tá naša vlnka, ktorá patrí iba nám a stiahne nás späť do vody. Do vzťahov, do prúdu lásky a kontaktov, kde budeme môcť slobodne byť a vytvárať vzťahy. S rodinou našej duše a v čistých vodách zmysluplnosti.

Každý nov a spln sa stáva more búrlivejším a vlny silnejšími a my dúfame. Plynie čas, plnú lunárne mesiace a my stále ležíme na suchom piesku bez pohnutia a bez kontaktu. I tie hviezdy na nebi sa na nás iba nemo dívajú. Ich krása nás po čase omrzí. Chýba nám vlhkosť a sýtosť vody. Chýba nám život v prúdoch, vlnách a v šumení.

Čakáme, kedy príde tá naša vlna, ktorá nás vráti späť. Čakáme a čakáme... a stále čakáme. Počas tohto čakania sa zmierime s toľkými vecami, že sa sami čudujeme ako je to možné. To tá súš nás vysuší do morku kostí, aby ostala len pravda. Len my, len to pravé a len to podstatné. Vyžmýka z nás všetku nádej a vysaje všetky nepravé túžby. I tie pravé. Súš lieči samotou a tichom. Je to liečenie iba pre odvážnych, je to dlhé a zdá sa, že nekonečné. A zmení nás to. Zmení nás to navždy, nenávratne a úplne.

A potom príde vlna. Príde potichu a nečakane. Nemusí byť ani spln ani nov. Ona príde počas tichej pokojnej noci a zmätie nás nekompromisne späť. Späť do oceánu, ale my už nikdy nezabudneme na tú súš. To tá súš nás zmenila tak ako nikto a nič v celom našom živote. A ďakujeme dlhému obdobiu sucha za vlhkosť, ktorú nám priniesla do duše, za vodu, ktorú nie je možné vysušiť.

Za vodu poznania...