Milostné predstavy

V tomto článku budem veľmi úprimná, ale zároveň chcem, aby si ponechal určitú posvätnú úroveň ženskosti. Počas svojho života som si všimla, akým spôsobom a smerom sa vyvíjala moja sexualita a hlavne moje predstavy a podvedomé obrazy, ktoré s tým súvisia a od ktorých sa odvíja naše vnímanie skutočnosti. Možno budem trochu v článku preskakovať z jedného vhľadu do druhého, ale je to tým, že všetko je vzájomne prepojené a i celý náš život je prepojený so sexualitou. 

Až neskôr v dospelosti som si sama na sebe uvedomila ako veľa som prevzala predstáv a názorov o sexualite a vzťahoch z okolia. Myslela som si, ako to mám pekne usporiadané a nezaťažené dnešnou povrchnou dobou, ale na podprahovej, nevedomej úrovni som mala bordelu viac než dosť. Celé dni a všade čelíme útokom na našu ľudskú dôstojnosť a sebaúctu. Ak sa z toho nechceme zrútiť, musíme do istej miery znecitlivieť, alebo sa v tej chvíli vnútorne zasypať sebaláskou. Stále sa vedome vracať k sebe a naučiť sa kontrolovať, čomu venujeme pozornosť, pretože to tvorí náš svet.

Pri ženskom sebaliečení dotykom, jemným dotykom, kedy iba prikladáme ruky na časti tela, dýchame a cítime, čakáme, čo pocity prinesú, som odstránila veľa nánosov a bolestí. Ale cesta pokračuje a i pri iných vedomých vizualizáciách, práci s vedomím a myšlienkovými nastaveniami som dokázala odhaliť vlastné sebaklamy. Chcem tým povedať, že ciest je veľa, ale všetky sú správne, ak vedú k väčšej citlivosti. Citlivosti, ktorej sa tak všetci bojíme a preto strácame to najcennejšie, seba.

Moje milostné predstavy boli kedysi iné, rovnako ako moje skúsenosti. Povrchnejšie a bez sebaúcty, bol v nich muž, ktorému som sa snažila vyhovieť, alebo muž ktorého sily som sa bála a čakala, že on bude ten pozorný, namiesto toho, aby som bola dostatočne pozorná sama  k sebe a určovala, kedy, ako a čo skutočne chcem. Dokonca sa môžu vynárať i obrazy znásilnenia, osobne s tým až takú skúsenosť nemám, ale neverím, že sa jedná o skutočnú túžbu ženy. Keď sa mi raz nečakane vtisla táto predstava do vedomia spojená so vzrušením, pochopila som, od čoho bola odvodená. Ženy čelia násiliu dnes i v minulosti mu museli čeliť. Ak láska znamená bolesť, čo v prekrútených verziách násilníkov a obetí je naozaj tak, tak potom nemôžeme čakať, že pod predstavou lásky neuvidíme krutosť. Sme denne bombardovaní obrazmi tvrdých žien, tvrdej vášne a zážitkov a sú nám predkladané ako tie pravé a najlepšie. Ako láska. Ako ľudské bytosti sa nemôžeme odtrhnúť od svojich túžob. Sú tu a vždy sa ozvú o pozornosť. A ak máme v podvedomí tieto nahrané presvedčenia našej kultúry a spoločnosti o tom, ako by láska a sexualita mala vyzerať, podvedome sa štylizujeme do tejto role. Pravá túžba duše po skutočnej nehe a prijatí, je celému svetu na smiech a tak potláčame naše skutočné nežné, citlivé a najženskejšie túžby, znecitlivujeme a chceme žiť lásku a sexualitu tak ako sa má. Tak, ako sa očakáva, pretože máme strach z odmietnutia a z nelásky. A tak tento strach nasledujeme a neprijímeme seba, ale radšej predstavy druhých a okolia. Je to desivé, ale korene nášho nešťastia sú vždy v neprijatí seba. Najviac ma vydesilo, keď som pochopila, ako necitlivo so sebou zaobchádzam na dennej báze. Už len pri tieraní uterákom môžeme vidieť, či sa utierame akoby sme boli z porcelánu alebo akoby sme boli len ďalšia vec v poradí, ktorú treba vybaviť. Ak máme takéto necitlivé zvyky voči sebe, dovolíme i druhým sa takto správať k nám alebo sa čudujeme, prečo si vždy vyberáme necitlivých partnerov. Posledné roky sa učím väčšej citlivosti sama voči sebe a práve bežné každodenné činnosti sú mojim zrkadlom. Vraciam pozornosť do tela, ako sedím, dýcham, som v kŕči?, nepotrebujem na záchod, nie je mi zima, nie som smädná... čokoľvek. Cítiť sa telesne v pohode, v bezpečí a uvoľnene nie je luxus, ale základná ľudská potreba. A áno, ak sa vydáte na túto cestu, veľa podpory nezískate, teda to je z mojej skúsenosti. Napr. som pochválená iba vtedy, keď si oblečiem niečo, v čom nie je vidno nedostatky, ktoré vraj mám. Ženy sú pochválené, keď päť minút po pôrode majú štíhly pás, keď nie je vidieť, že rodili... všímate si tú absúrdnosť a necitlivosť? Myslím, že viac príkladov dávať nemusím, každý to pozná.

Je úplne v poriadku a v súlade s mojimi skutočnými túžbami, ak po zoznámení sa s mužom postujeme podľa môjho tempa. Ak chcem najprv dotyky rúk, neskôr bozky a vrelšie objatia, až postupne hry - predohry, ktoré ale nekončia hneď orálnym či pohlavným stykom, dokonca ani dráždením pohlavných orgánov, ale sú to hry, kedy sa učíme naladiť na seba, cítiť sa, vedieť ako ten druhý má nastavené svoje potreby a citlivé miesta. Je to tak neslobodné, ak máme predstavy, čo  a kedy musíme a mali by sme robiť, keď sme vo vzťahu. Osobne preferujem postupné spoznávanie a prehlbovanie do takej miery a tak dlho ako to potrebujem. Odkrývanie závojov jeden po druhom, doslova postupné odhaľovanie tela kúsok po kúsku pri ďalšom stretnutí, nech ma naozaj vníma a poznáva, nech i ja viem, ako sa cítim pri ňom, keď mám na sebe všetko, takmer všetko, polovicu... nič... iba dušu... jednoducho, aby som vedela citlivo zaobchádzať sama so sebou a neublížila si prílišnou otvorenosťou. Bezpečnosť a pocit dôvery je najdôležitejší. Ak mu nemôžem úplne dôverovať a úplne sa pri ňom uvoľniť, nie je ten pravý. Možno som pri ňom uvoľnená, keď som oblečená, ale možno pocítim nedôveru s odkladaním kúskov oblečenia a poviem stop v pravý čas. Je nebezpečné sa hneď odhaliť a potom sa báť cúvnuť, pretože už sme to predsa rozohrali. Ale vždy máme právo cúvnuť. I uprostred aktu. Ak sa bojíme, čo by on spravil, ak by sme cúvli, rozhodne to nie je ten pravý. A toto všetko by on mal vedieť. Mal by vedieť, čo skutočne chceme a potrebuje. Treba mu to jasne povedať. Ženy robia veľkú chybu, keď mlčia a usmievajú sa. Je to tichý súhlas na všetko. A tak to veľakrát i končí. Smutne a bolestivo. Byť ženou znamená byť citlivou, ale ak žena nevie byť dostatočne citlivá voči sebe, nedokáže byť ženou, ale iba hračkou pre druhých.

Dnes som k sebe oveľa citlivejšia a nežnejšia ako kedysi a inak vnímam i dotyky druhých. Viem prijímať nehu. V minulosti som to nevedla a cítila som sa nesvoja. Dnes sa otváram viac a viac, väčšej a väčšej láske, pretože iba tak otváram dvere do môjho života skutočne milujúcim ľuďom, ktorý cítia a milujú. Kedysi by som jednala rýchlo, skrývala som svoje pocity, hrala hru na dokonalú a podobne. Ale dnes chcem byť sama za seba a voľne prežívať všetky svoje pocity. Radostné i bolestné.

Sexualita rovnako ako duchovnosť ( a nie je to to isté, ak sme celiství?) je veľmi individuálna, špecifická a jedinečná skúsenosť. Každý človek má svoje cesty prežívania, svoje spôsoby radosti a prejavy, ktoré sú vlastné iba jemu. Môžeme hovoriť o typoch orgazmu, ale každá žena ho prežíva inak. Už len preto, že každá žena má inak uspôsobené vnútorné nervstvo v lone a tým pádom vlastný svet prežívania slasti a vlastné potreby dotykov, tlaku, času a podobne. Je však pravda, že mnohé ženy majú hlboké bloky v tejto oblasti, ale i tie vyžadujú špecifický prístup a hlavne túžbu ženy znovu cítiť samu seba, celistvo a cítiť dušu v každej čati tela.

V duchovných kruhoch veľmi skloňuje slovo tantra a veľmi záleží na tom, kto o tantre hovorí, pretože i tu môžeme nájsť rôzne odtiene. Ženy môžu mať až pocit, že byť duchovnou ženou, znamená zažívať extatické orgazmy od rána do večera a vyzerať pri tom ako bohyňa z kariet Doreen Virtue. No, jednoducho ďalšia príležitosť sa cítiť menejcenne.  

Je až komické, ale zároveň smutné ako môžeme i na dnešných duchovných obrazoch, či kartách vidieť ženy, ktoré spĺňajú kritériá modelky spodného prádla, môžeme pokojne vystrihnúť slečnu z pánskeho časopisu, prilepiť jej krídla, dať vílovské šatičky a máme duchovnú bytosť. Znie to hrozne, ale je to tak. Práve tam, kde by mal byť skutočný priestor pre duchovnosť tela v jeho prirodzenosti a neuveriteľnej variabilite a odlišnosti, nachádzame moderné stereotypy plné predsudkov voči ženskému telu.

Jednoducho si musíme dovoliť to, čo chceme. Čo naozaj chceme. A chcieť môžeme všeličo. Nemusí to byť zrovna sexuálne, ale môže to byť jogínske, či čokoládové, športové, či lenivé, niečo, čo nás znova prebudí cítiť radosť a postupne privedie k vnímaniu hlbších a tých najcitlivejších úrovní seba. Ja osobne potrebujem a vždy som to tak mala, mať svoje bezpečné miesto, napr. izbu, kde sa môžem skryť a cítiť, čo cítim a upokojiť a usporiadať si svoje zážitky a city. Samota a ticho je pre mňa dôležitá, aby som vedela, čo skutočne chcem a chráni ma pred konzumom ľudí a zážitkov, ktoré by mi priniesli iba prázdny pocit. Dokonca vôbec netúžim cestovať, či sa športovo vybiť, som skôr vážnejší a pokojnejší typ. Netúžim ponocovať, netúžim po rýchlej jazde, ani nešoférujem, netúžim po toľkých iných veciach, ktoré druhým  prídu automatické, ale za to túžim po tom svojom, je toho veľa a je to pre mňa osobné a viem, že to nemusím nikomu hovoriť a vysvetlovať, prečo chcem to či ono a prečo nechcem niečo iné. Ako môžeme vysvetliť sami seba? Ide to? Sme. Jednoducho sme takí. A tí, čo to nerešpektujú, nepatria do nášho života. Znie to tvrdo, ale je to veľmi citlivá cesta k sebe.

A tak sme sa dostali od milostných predstáv k životnej radosti a naplneniu. Áno, telo je základ, cítiace telo je základ pozemského šťastia a naplnenia.