Oheň prehovoril...

Pri jednom obrade som spaľovala mnou napísaný list, v ktorom som sa vzdávala istých mentálnych nastavení a závislostí. List spolu s uschnutými stonkami šalvie horel a zápalkami som udržiavala oheň. Trochu som sa popálila na prste a potom nasledovala krátka vízia a vysvetlenie, ktoré ma malo poučiť, aby som neopakovala rovnaké chyby.

Videla som ženu na hranici, moje minulé ja, ktorá horela za to, že povedala svoj názor. Tak naliehavo a pravdivo ako to cítila a ako to zvyknem robiť i ja dnes. Bojovať slovom, moja slabosť i sila. Bolo mi povedané, že ticho ma môže veľmi chrániť. Ak by tá žena mlčala, mohla ďalej žiť a pôsobiť vibračne a ovplyvňovať kolektívne vedomie. Ale ona sa chcela presadiť a robiť zjavné zmeny. Ako mŕtva však už nezmohla nič. Mne v dnešnej dobe nehrozila smrť za slová, ale veľmi mi to uberalo životnú silu, pretože prichádzali hádky, keď poviem, čo si skutočne myslím. Netreba zbytočne provokovať zúrivých psov a lipnúť na vlastnom presvedčení, čo je znak nezvládnutej vlastnej dôležitosti.

Nebáť sa rozprávať a povedať pravdu, je veľký čin, ale ja som sa mala naučiť mlčať, pretože som strach hovoriť, čo si skutočne myslím a cítim nemala. Nie je lepšie mlčať ako hovoriť či naopak, ide o to, čo je najlepšie v danej situácii a čo je vhodné pre toho ktorého človeka.

Ide o vibráciu.