Vnútorná bolesť...

Svet bolesti je nám často skrytý, ale cítime ho. Na vedomej či nevedomej úrovni. Sme zraniteľné bytosti. Čím viac sa otvárame väčšej láske, tým viac sa otvárame i väčšej bolesti. Rastie škála a šírka toho, čo môžeme zažívať. Neznamená to, že život je iba o utrpení a za lásku sa platí daň, ale citlivosť človeka plného lásky je tak veľká, že sa najprv musí naučiť vystavať si zdravé hranice a byť citlivý sám k sebe, aby mohol byť ukotvený v zdroji lásky čo najviac. Moderné hnutie pozitívneho myslenia môže byť veľmi povrchne pochopené a jeho výsledkom je i americký úsmev na tvári, hyperaktivita a afektované správanie. 

Dnes už sa stretneme s prácou s vnútorným tieňom, nevedomím a potlačenými emóciami častejšie a je to dobré. Oslobodzuje nás to od snahy, kŕču, pretvárky, masiek a rolí, ktoré sme prevzali, aby sme boli dosť dobrí a duchovní. 

Aké tiene môžeme mať okolo bolesti?

Ak cítim vnútornú bolesť, je so mnou niečo v neporiadku, nezvládam to, som zlý človek.

Som zlý človek, pretože sa mi stala strášná vec, určite som si to nejak zaslúžila, ja som na vine. 

Hanba za bolesť a vnútorné zranenia. Musím byť predsa dokonalým človekom, dokonalou bytosťou, žiadne strachy a bolesti. Všetko mám už vyriešené. Už som osvietená/ý.

Kto necíti všetky svoje pocity, nie je skutočným človekom. Byť osvieteným znamená poznať svoju hĺbku i výšku, prijať ich a vedieť byť v strede. Na veľmi úzkej ceste, z ktorej je ľahké zísť. Táto cesta sa volá 

Rovnováha

Zísť z cesty, nájsť cestu domov a opäť zakolísať pri nových skúsenostiach a výzvach, je prirodzené. 

Tým si rozširujeme svoje schopnosti a talenty, rastieme ako božská bytosť, nabaľujeme viac, cítime viac, milujeme viac. Niet sa za čo hanbiť, viniť a podceňovať. Časom môžeme všetci získať väčšiu rovnováhu a životné zakolísania budú pre nás skôr osviežením a pripomenutím, aby sme stále ostali v bdelej pozornosti a nezabudli na svoje hodnoty, srdce a hlas vnútornej pravdy.

Náš domov je v našom vnútri, v mieste najhlbšieho vnútorného pokoja a mieru, odkiaľ vychádza správne konanie, slová, vhlady a čisté city, pravá láska.

Cítiť je dôležité...

vieme tak rozlíšiť, čo je láska a čo už nie. Čo je správne konanie a čo je už agresivita.

môžeme tak poznať pasce svojich myšlienkových presvedčení, ktoré nás sťahujú k utrpeniu.

City nás upozorňujú na to, čo je v nás zakorenené. Najmä v podvedomí a čo nás ovplyvňuje, či chceme alebo nie. 

Poznanie svojho podvedomého naprogramovania očistí city od nánosov a ostane čistý cit, ktorý ako kompas ukazuje, čo je pre nás správne a čo už nie, kde vedie tá správna jedinečná cesta pre nás. 

Ak necítime, sme ako roboti, ktorí bezmyšliekovito pracujú pre umelo vytvorený systém, ktorý ničí všetko naokolo v snahe zachovať len sám seba.

Ak necítime, ľahko prehliadneme nespravodlivosť a agresivitu voči iným zraniteľným. Sme ignoranti uprostred utrpenia.

Cítiť je skutok veľkej odvahy, pretože potlesk nezískame, ten patrí tým najtvrdším, s najostrejšími lakťami (ale verím, že to môžeme zmeniť).

Cítenie zjednodušuje život. Ostáva menej možností, ciest, volieb. Odhadzujeme masky a role. Cítime, čo je správne a tak kráčame po úzkej ceste pravdy. 

Odvaha byť osamoteným je výzva Citlivosti, pretože na ceste najväčšej citlivosti nie je plno.