Ponáraš sa, či sa Vynáraš? test

Morská víla sa ponára do svojej hĺbky. Zatiaľ nepoznanej. Na cestu jej svieti jej vlastné malé svetielko nádeje a viery, že nájde cestu k pravde a že dokáže nájsť i cestu späť. Avšak nevie, čo ju čaká, ale hĺbka ju volá. Drží si v rukách kalich túžby po pravde, iba jeden, ostatné, banálne túžby musela pustiť, aby sa mohla ponoriť do tých najtemnejších a najužších štrbín svojej duše, nepoznaného sveta pod vodou. Klesaním sa očisťuje, stáva sa priezračnou ako tá voda okolo nej, ale je pravda, že stráca veľa. Avšak to, čo stráca opäť nájde ako nové poklady, ktoré budú oveľa cennejšie ako tie, ktoré stratila. Ešte nie je na konci cesty. Tma hĺbky je už blízko a ona sa odovzdane do nej vrhá, aby zabudla, kým bola a dovolila si byť tou, ktorou vždy bola a vždy bude, i napriek prílivom a odlivom života.

Morská víla slastne na seba vylieva kalich svetla. Sama sa stala svetlom a stúpa k výšinám. Zanecháva za sebou kalichy plné pozlátka, ktoré ju ťažili vystúpiť nahor k večnej pravde. Už je pripravená, už je očistená, preto stúpa ku svetlu. I za tým veľkým svetlom je však vesmírna temnota, ktorá prináša nečakané dary, ktoré sú výzvou pre morskú vílu. Jej srdce túži ich prijať, hruďou sa otvára celému vesmíru, ale brána srdca je širšia ako si myslí. A tak sa stále viac a viac otvára tomu, čo prichádza a necháva sa tým naplniť, oduševniť a stať sa nástrojom svetla a rieky života, ktorá cez ňu tak môže pretiecť. Svetlo nad jej čelom svieti nie preto, aby jej ukazovalo cestu, ale aby nezabudla na svoju ľudskosť a schopnosť premeniť svetlo na jazyk ľudí, cez ktorý môže pomáhať svetu naokolo.