Predstav si...

Predstavme si, že nás nikto nevidí, teda lepšie povedaná nikoho nezaujímame, všetci nás ignorujú, dokonca i to božské, vesmír, bytosti... no jednoducho všetci a všetko.

(A možno je to tak i naozaj)

Čo budeme robiť v takej situácii? Je jedno, čo urobíme, všetkým to je úplne fuk. Môžeme byť talentovaní, svätci, s dokonale vyšportovaným telom, môžeme byť slabí a neschopní, hriešnici, stále je to všetkým úplne jedno. Čo budeme v takej situácii robiť?

Začneme byť konečne sami sebou!

Už nebude mať význam sa hrať na víťazov či porazených, obete či agresorov, guruov či ožranov.

Konečne a možno poprvýkrát začneme byť tými, ktorými naozaj sme. Bez snahy niečo hrať kvôli druhým a kvôli výhodám, ktoré to prináša.

Začneme cítiť sami seba, lebo tu nie je nikto iný, kto by sa našimi citmi zaoberal. Lásku, ktorú chceme cítiť, si jednoducho musíme sami pestovať v srdci, aby sme vôbec niečo cítili. Veď už ani anjeli si nás nevšímajú, božské posolstvá k ná neprichádzajú, i im sme fuk.

Konečne sme slobodní!

Načo sa snažiť zapáčiť božskému svetu a premýšľať, čo je dobré a čo je zlé, i to je všetkým, všetkému a božskému svetu úplne fuk. Nič sa nezmení tým, akí sme, môžme kalkulovať koľko chceme, nikoho nezaujímame rovnako ani naše konanie.

Znie to ako nezmysel?

Je to nezmysel, alebo je to iba tak desivo pravdivé...?

Čo však budeme robiť, ak sme všetkým a všetkému fuk? Konečne prestaneme agresívne trucovať alebo sa milo líškať a začneme...

Tvoriť!

Len tak, pre seba, len tak, pre radosť, budeme pravdiví sami v sebe a len tak budeme žiť sami seba v úplnej raw kvalite. Ako inak... veď sme všetkým a všetkému úplne fuk.

A čo ak je to tá pravá kvalita prítomnosti a jediná pravdivá skutočnosť, ktorá naozaj je za tými všetkými hrami, ktoré tu hráme?