Zrútiť sa, či nie...
Zrútiť sa, pre mňa znamená prepadnúť úplnému zúfalstvu. Ležať a plakať, kričať, hnevať sa, prosiť "všetkých svätých", cítiť sa ako obeť najväčšej nespravodlivosti sveta. A to je v poriadku. Pod tlakom silných pocitov je dobré prepadnúť očistnému plaču, hnevu, zúfalstvu, ale iba dovtedy, kým si tým nechceme vyžadovať zmenu života, od niečoho vyššieho, čomu veríme. Potom sme ako deti, ktoré sa z trucu hodia o zem, namiesto toho, aby uvideli svoju cestu a šli po nej. V dobrom i v zlom.
Raz som sa takto zrútila a riadne vyplakala, padali otázky, prečo sa mi to deje, prečo ja, to je nespravodlivé a podobne. Akurát ma z toho rozbolela hlava. Cítila som, že toto nechcem. Nechcem, aby ma bolela hlava a aby som balansovala nad priepasťou. Necítila som sa tak dobre. Uvedomila som si, že ak by som v tom pokračovala, mohlo by to skončiť i vážnou depresiou a v takom stave sa človek stáva veľmi slabým fyzicky i psychicky. A môže skončiť tak ako nechce.
Musela som si priznať, že či sa mi to páči alebo nie, na svete som sama. Sama. Úpne sama a nikto druhý za mňa môj život žiť nebude a neukáže mi tú správnu cestu. U mňa išlo predovšetkým o to, že som chcela, aby moje rozhodnutia potvrdilo moje najbližšie okolie. Chcela som ich súhlas, aby som sa cítila istejšie. Aby som sa cítila ako tá správna a dobrá. Ale tak to tiež nefunguje. Ak chceme skutočne dozrieť, musíme ísť do vlastných rozhodnutí, ktoré nám nikto neodobrí a i do takých, s ktorými nikto nesúhlasí. O tom presne je život a dospelosť. A predovšetkým sloboda. Tým, že podvedome alebo i vedome tlačíme na svoje okolie, máme očakávania, aby nás pochopili, podporili, súhlasili s nami, tým iba vytvárame napätie vo vzťahoch a zhoršujeme si celý proces zmeny a nových začiatkov.
Pri skutočne ťažkých životných rozhodnutiach a zlomoch sa ľahko prepadne zúfalstvu. Vtedy som si uvedomila, že nech sa bude diať čokoľvek, nedovolím druhým ani okolnostiam, aby ma zhodili, aby zväčšili moje pochybnosti o sebe, aby znížili moje sebahodnotenie. Stalo sa mi to veľakrát, ale už som to nechcela opakovať. Už som nechcela sebaobraz, svoj názor o sebe nechať vláčiť životnými okolnosťami a ľuďmi okolo mňa. Už stačilo. Dosť. Ja viem kto som a vždy budem vedieť.
Je ľahké byť sebavedomým a žiarivým, ak máme dosť peňazí, oslňujúcu prácu, okolo seba ľudí, ktorí nás obdivujú... veľa vonkajších barličiek často drží naše falošné sebavedomie a pocit sebalásky. Ale bez nich... a práve keď sme v diere zúfalstva a nemáme tieto istoty a nájdeme opäť lásku k sebe, sebaúctu, vieru, že sme dobrý človek, tak získame niečo, čo z nás robí skutočne silnú osobnosť, ktorá sa len tak ľahko kadečomu a kadekomu nezapredá. Ostáva vždy slobodná. A ak i v takomto zúfalstve si povieme, že i tak budeme ďalej... kresliť, mať tento vzťah, stáť si za svojim názorom, nezradíme svoje sny či priateľa... a podobne, tak zistíme, že to, čo robíme napriek životným ťažkostiam, je to pravé a ostávame slobodní.
Prečo sa to deje?
Je to skúška života. Mnohí z nás majú v osobnom pláne života veľkú očistu od falošných nánosov - náterov ega. Sme pripravení na vysnívaný úspech? Čo ak by nás zavial do vôd arogancie, nadradenosti a pocitu, že my vieme všetko... čo ak nie sme schopní tento úspech či iné veľké šťastie uniesť bez následkov? Ak máme v osobnom pláne duše sa stať vedomejších človekom, tak život nás nepustí tam, kde by nás to stiahlo dole. A paradoxne to často vyzerá tak, že nás život sťahuje dole a nedarí sa nám, aby naša duša neuviazla na duchovnom dne. Nie vždy je to však tak. Väčšinou je to zrkadlo našich osobných presvedčení, slabej sebaúcty, sebalásky a podobne. Je to mix mnohých vecí, ale je dobré sa na to pozrieť z rôznych strán a nehrotiť svoj život, že je úplne pokazený.
