Moje vyliečenie - myóm

Najväčší dar, aký mi môj myóm dal, bolo, že som pochopila, že sa dokážem vyliečiť sama.

Prišlo to nečakane. Bola som v prvom ročníku na vysokej, mala som dobré brigády, všetko som stíhala a myslela som si, že všetko si riadim sama, že všetko môžem ovplyvniť akoby nasilu. Cítila som však citovú prázdnotu. Mala som nedoriešené mnohé zranenia z minulosti a prítomnosť mi neprinášala to, po čom som skutočne túžila.

Začalo to bežnou menštruáciou v decembri 2005. Ale neskončilo. Krvácanie pokračovalo stále, takmer v nezmenenej podobe. Napadlo ma, že ide iba o nejaký malý hormonálny výkyv. Ale ja som nikdy nemala žiadny takýto výkyv, nikdy mi nevynechala menštruácia a nikdy predtým som nemala žiadne ženské zdravotné ťažkosti.

1. 1. 2006, to si presne pamätám, som sedela v obývačke na gauči a zrazu som zacítila ako  zo mňa vypadávajú veľké kusy, bolo to akoby sa zo mňa lial vodopád. Utekala som na záchod a tam čľup, čľup ... krvné zrazeniny... To našťastie zakrátko ustalo, ale krvácanie pokračovalo. Bola som vydesená. Nechcela som hneď utekať k lekárovi, pretože som nemala bolesti, nebolo mi mdlo, "iba" som krvácala a bála som sa lekárskych zákrokov, ktoré bývajú necitlivé. Mama mi nasadila bylinkové čaje a špeciálne odvary z byliniek, ktoré na jar a v lete nazbierala. Začala som skúšať homeopatiu, pretože sme mali doma zopár kníh o homeopatii.

Krvácanie neustávalo, tak som sa koncom februára vybrala ku gynekologičke. Urobila mi odber krvi, ale mala som len mierne znížené nejaké hormóny hypofýzy, vraj to môže byť i zo stresu. Spravila mi ultrazvuk zvonka na bruchu a nič tam nevidela, i keď si pamätám, ako najprv zaváhala pri pohľade na monitor. Vnútorne ma nevyšetrovala. Potom mi dala injekciu na zastavenie krvácania a  predpísala hormonálnu antikoncepciu na jeden mesiac s tým, že ak sa to nezlepší, predpíše mi ju na tri mesiace. Tomu som sa presne chcela vyhnúť. Týmto šialene nezdravým zásahom do tela. 

V hĺbke som sa najviac bála toho, že tam niečo mám, že mám nádor, ale nechcela som si to pripustiť, že to tak naozaj môže byť.

Po injekcii na zastaveni krvácania, malo nastať zastavenie krvácania, ktoré sa ale premenilo na silný výtok ako menštruácia, čiže som stále potrebovala vložky. Našťastie ma stále nič nebolelo, ani som nepociťovala fyzickú slabosť. To bol už marec. Po mesiaci silného bledožltého výtoku som opäť začala krvácať. Nechcela som ďalšie hormóny a tak som sa na to vykašľala. Vedela som, že lieky nie sú riešenie a že príčina je vo mne, na psychospirituálnej rovine. Nešla som ku gynekologičke. Počas celého tohto obdobia však musím poznamenať, že mi ostal môj prirodzený cyklus a cítila som, kedy mám menštruáciu a že ten ostatný čas krvácam z nejakej príčiny. Bolo to iné krvácanie spojené s iným fyzickým stavom. 

Medzitým mi akoby zázrakom do života vstúpilo štúdium homeopatie. Náhodou som v novinách našla malý inzerát, že sa otvára homeopatická škola v Bratislave. Ani neviem, ako je to možné, ale ja som hneď vedela, že je to pre mňa to pravé. Vedela som na 100%, že to je to správne. Že konečne budem popri štandardnom vzdelaní študovať niečo, čo má hlbší zmysel, čo má skutočný zmysel

Vtedy som nemala ani internet a predsa ku mne prišlo všetko v pravý čas a presne tak ako som to potrebovala.

Navonok na mne nebolo nič vidieť. Nechudla som, nechradla som, všetko som stíhala. Snažila som sa viac jesť, dokonca som pribrala dve kilá. Najviac som sa bála, že by ma mohla zastaviť - obmedziť nejaká choroba. Že by ma niečo ovplyvnilo natoľko, že by som nemohla robiť to, čo chcem, že by som bola neslobodná, odkázaná na pomoc iných. Povedala som si, že to budem ignorovať. Nedovolím, aby som zlyhala. Viem, znie to šialene a necitlivo, ale ja som bola vtedy tak hlboko odhodlaná nenechať ovplyvniť svoj život svojim zdravotným stavom, že sa mi to viacmenej darilo. Stále som pila čaje od mamy a na homeopatickom seminári som si kúpila knihu, akurát mali poslednú, kde som našla liek pre seba. Vzala som si ho a čakala. Bola som tak zúfalá a silno som  sa modlila. Po troch týždňoch od podania lieku koncom apríla 2006 sa stalo toto:

Pri umývaní vlasov som bola zohnutá nad vaňou a keď som sa vyrovnala, ucítila som ako zo mňa niečo vypadlo. Šla som na záchod, ale nič nevypadlo. Niečo zo mňa trčalo. Niečo pevné, tuhé, nechcelo to von. Oblial ma obrovský strach. Čo ak sa mi tak vyčerpala maternica, že mi celá vypadla? To by samozrejme vyzeralo inak, ale mňa to vtedy skutočne napadlo. Bol to horor. 

Na druhý deň som šla k maminmu gynekológovi, pretože moja gynekologička mala práve dovolenku. Gynekológ ma vypočul a ani mi príliš neveril, že je to vážne. S poloúsmevom mi povedal, že si nemôžem len tak hocičo odtiaľ vyťahovať. Pretože som sa doma najprv jemne snažila potiahnuť ten útvar, ktorý mi trčal z pošvy, ale vôbec to nešlo. Bála som sa, že ak to tam zostane, dostanem otravu krvi. Lekár na vyšetrovacom stole uvidel  čo a ako a zamrzol mu úsmev na tvári. Najprv mi urobil vnútromaternicový ultrazvuk. Dostal sa s ním i vedľa toho útvaru a všetko vo vnútri bolo v poriadku. Tak sa odhodlal mi vytiahnuť daný útvar. Strašne to bolelo. Mala som pocit, že mi trhá celú maternicu. Nechcel mi to vytiahnuť, že by počkal, ale ja som mu povedala, nech to vytiahne. Predstava, že mi to tam zostane, ma desila. Nakoniec to potiahol silnejšie a bolo to vonku. Útvar v podobe malej slivky. 

Do hodiny som mala laboratórne výsledky. Našťastie sa jednalo o nezhubný myóm, polyp, výrastok svaloviny. Rovnako rýchlo mi dal spraviť i krvné testy a bol v šoku. Že či neomdlievam, či sa necítim slabá, že som úplne vyliata. No áno, po viac ako 4 mesiacoch krvácania... Ja som však skutočne nemala žiadne bolesti ani fyzické slabosti počas toho obdobia. Bol dosť ironický a povedal mi, že ak by to krvácanie bolo zapríčinené hormonálnou nerovnováhou, tak tá "slabá" antikoncepia, ktorú mi predpísala gynekologička, by mi vraj aj tak nezabrala. Tá gynekologička totiž nebola veľká zástankyňa hormonálnej antikoncepcie a predpísala mi jemnejšiu antikoncepciu pre mladé dievčatá. Povedal mi, že ak by sa od začiatku vedelo, že mám myóm, operovali by ma. Zamrazilo ma. Operácia, zákrok do môjho lona. Nie! Celú vec s mojim myómom nazval samovoľný potrat. Telo sa zbavilo toho, čo už nepotrebovalo. Mala som šťastie, že gynekologička neodhalila, že mám myóm, to by som skončila na operačnej sále. Takto som síce prišla o kopu krvi, ale bez následkov chirurgických zákrokov.

Takže som sa svojou odvahou, neochotou prispôsobiť sa a vierou, že exituje iný spôsob vyliečenia ako lieky a zákrok, vyliečila sama? Moje telo vypudilo to, čo nepotrebovalo a bez následkov.

Rovno z tohoto desivého zážitku v ordinácii som utekala na homeopatický seminár do Bratislavy. Predstava, že by mi nejaké vyšetrenie znemožnilo ísť na obľúbený seminár?, no nie. 

Prečo som vôbec mala tento myóm?

V našej rodine je silná predispozícia na rakoviny ženských orgánov. Moja babka, prababka, tety... takmer každá žena v našej rodine mala v neskoršom veku nádory v ženských orgánoch. Prababka prišla o to dole i o to hore. 

Obdobie, ktoré predchádzalo myómu bolo pre mňa náročné. Viem, čo ma zranilo, čo som v sebe dusila, čo ma trápilo, hnevalo, zožieralo...    Nenaplnili sa moje túžby.

Pravda je taká, že až viac ako po roku po tomto zážitku mi začali dochádzať určité veci. A postupne som sa viac zastavila a prehodnotila svoj životný prístup a hodnoty. Začala som sa oveľa viac obracať k prírode.

Myóm ma naučil ako k sebe pristupovať viac žensky a citlivo. 

Po necelých dvoch rokoch po záležitosti s myómom ma neustále prepadali strachy, že ho mám zase, že ktovie čo vo mne rastie. Dokonca sa mi o tom snívalo. Aby som to celé zvládla, ešte viac som sa obrátila k sebe a k prírode a tak to robím dodnes pri všetkých ťažkých životných skúškach. Je to jediný spôsob, ktorý mi pomáha. Nie je pravda, že stačí raz niečo zvládnuť a máme hotovo. Pozornosť, načúvanie svojmu vnútru, láska... to je každodenná prax, ak chceme každý deň zbierať sladké, šťavnaté plody svojich rozhodnutí.

Dnes by som takúto záležitosť riešila oveľa viac komplexne, dnes už mám veľa znalostí z rôznych oblastí prírodného liečenia, stravovania, emočného liečenia a podobne... ale ako vidíte, kde je vôľa, je i cesta. Som rada, že som to vtedy zvládla tak, ako som to zvládla, niekedy sa sama sebe čudujem, ako som niektoré veci vtedy ustála. 

Nikdy nevieme čoho sme schopní v dobrom i v zlom, pokiaľ nestojíme zoči voči danej skutočnosti.


Obrad po 12 rokoch od udalosti s myómom - Poďakovanie sa životu